Vlčia krv ✓

~Rozhovor~

Prešla som dvermi so vztýčenou hlavou, nedávajúc najavo emócie. Očakávala som pohľad Thomasových oxydánových oči skúmajúcich moju postavu prechádzajúcu dvermi.
Nestalo sa tak.

Thomas v izbe nebol. Zavrela som dvere a poobzerala sa vôkol. Posteľ bola ustlaná, na stole boli položené tri knihy a štós papierov.
To mi pripomenulo papiere, ktoré mi dala Viktória do tašky spolu so svetrom.

Ešte raz som sa obzrela po prázdnej izbe, keď som začula stlačenie vodovodného kohútika. Takže Thomas tu je.

Umýva si ruky, podľa mojej mienky. Dvere som nechala pootvorené a vrátila som sa do tej izby, kde som pretrpela emocionálnu krízu.

Izbu som našla v rovnakom stave, v akom som ju nechala.

„Panebože, čo sa tu stalo?" rýchlo som sa otočila, pri skrini stála Ella a hľadela na tú spúšť, ktorú som za sebou zanechala. Úlomky zrkadlá boli roztrieštené na tretine izby.

Šmuhy krvi z mojej dlane, ktorá sa medzičasom zahojila zalepila podlahu a svetlý, chlpatý koberec.

„Ja... Nevedela som, že to je vaša izba," Bože, je tu toľko izieb a ja som si musela vybrať práve tú ich.

Rukou som i pretrela tvár a čelila šokovanému pohľadu Elly.
„Čo sa ti stalo?" vykríkla odrazu a ponáhľala sa ku mne.

„Nič... Prečo?" dotkla som sa jej dlane, ktorú dvíhala k mojej tvári aby som ju zastavila.

„Tvoja tvár... Je od krvi. Rovnako aj tvoja dlaň," dodala, keď si všimla krv na mojej ruke a vo svetle ju otočila, aby si ju mohla prezrieť.

„Vysvetlím ti to neskôr, mala som drobný skrat, mám teraz... Nedoriešenú situáciu, ktorá si žiada moju pozornosť. Potom sa za tebou zastavím," pomedzi moju reč som sa zohla pre igelitovú tašku položenú vedľa otvorených dverí, ktorú som tam hodila v zápale emócií.

A tichým súhlasom som nechala Ellu zmätene stať v izbe a vrátila som sa k dverám, pripravená čeliť Thomasovmu pohľadu.
Dvere som nechala pootvorené, aj napriek tomu už boli zavreté.

Zovrela som rúčku tašky v ruke a s výdychom vzala za kľučku.

Thomas stál pri posteli, vedľa neho Mackenzie. Tak ona mi už lezie aj do spálne. Tak to je vrchol.

„Priniesla som váš mobil, našla som ho v salóniku po tom, čo Alfa Thomas odišiel," milo sa na mňa pozrela no ja som z jej pretvárky nezhltla ani kúsoček.

Podišla ku mne a s natiahnutou rukou po dĺžke paže mi podala telefón. Dávala som pozor aby som sa nedotkla jej pokožky. Možno by som chytila nejakú chorobu. Pri nej človek nikdy nevie, možno aj pohlavnú. Z ruky.

Prsia sa jej natriasli pri každom pohybe, aby zaujala pozornosť mužov. Horné gombíky mala na blúzke rozhodnuté, aby ešte viac zvýraznila svoj dekolt.

Nepoďakovala som, len som si od nej prevzala telefón, bol totálne vybitý. Prešla som k nočnému stolíku a zo zásuvky vytiahla bielu nabíjačku, ktorú som strčila do zástrčky.

Mobil som položila na stolík a nechala nabíjať.
„Uvidíme sa neskôr, pane," ešte viac sa vystrela aby zväčšila svoje poprsie, nevinne sa usmiala na Thomasa. Ešte kým odišla cez dvere tak mi venovala pohľad, ktorým mi zdeľovala, že má navrch.

„Thomas, musíme sa porozprávať."
Vstala som od stolíka a postavila sa do značnej vzdialenosti od neho.
Aby som nepodľahla jeho vôní, dotykom a pohľadu.

Prikývol a spravil krok vpred, „hovor čo máš na srdci," vyzval ma.
Rýchlo som zdvihla ruku do vzduchu aby som zastavila jeho približujúce telo, pokým nie je príliš neskoro.

„Prosím, zostaň tam, bude to pre mňa ľahšie."
„Čo bude ľahšie?" naklonil hlavu na stranu a zadíval sa mi do očí.
„Nerob. Prosím, nedívaj sa tak na mňa," pokrčil ramenami, že nevie o čom hovorím.

„Najlepšie by bolo.... Počkaj, prosím, zostaň tam," otočila som sa mu chrbtom a vyhliadla von oknom, ktoré sa nachádzalo napravo od manželskej postele.

„Nad týmto som premýšľala veľmi, veľmi dlho. Trhá mi to srdce a na duši mi zostávajú pomyselné rany bičom. Zbierala som odvahu, aby som to mohla vysloviť odkedy som ťa naposledy videla. Túto scénu som si v hlave prehrávala niekoľkokrát, no stále sa mi ľahšie rozpráva aj rozmýšľa, keď ťa nemám na očiach. Nie žeby si sa mi hnusil, nie... Práve naopak. Srdce by pookrialo a moje zábrany, ktoré som tak dlho okolo neho budovala by sa rozpadli ako domček z karát," trhavo som sa nadýchla. Emócie sa drali na povrch s ja som sa držala len s vedomím, že nechcem byť za tú ženu, ktorá sa tvári že nevidí, čo sa okolo nej deje a žije si v bubline jej vysneného sveta.

Pocítila som nežný dotyk na predlaktí.
„Nie, prosím, ústup odo mňa," keď sa nemal k činu, tak som ja postúpila bližšie k oknu, preč z dosahu jeho dotykov, ktoré by mi opantali zmysly.

„Neviem odhadnúť kam to speje ale dobré to nebude," jeho nízko položený hlas vyvolal na mojom tele zimomriavky.

Ó Bože, vysloviť túto vetu bude sakramentský ťažké.

„Ja..." oči mi pomaly zaliali slzy, ktoré som rýchlo odplašila mrkaním.
Nesmie vidieť že mi to robí nesmierne múky. Keď teraz povolím v sebakontrole, tak už sa k tomu neodhodlám. Zostanem tou naivnou ženskou v očiach tých, ktorí vidia celú situáciu s tou mrchou.

„Chcem odvolať svadbu."

Srdce mi vynechalo zopár úderov po vyslovení tej vety z mojich úst. Vzduch viditeľne zhustol a čas sa zastavil.

So skleneným pohľadom som sa otočila, pripravená čeliť pohľadu Thomasových očí.