Vlčia krv ✓

~50~

Nech sa páči, päťdesiata jubilejná kapitola,
užite si ju, čochvíľa bude koniec. ^_^ <3
Aké máte pocity? ^^

Sedela som za stolom v kuchyni na bielej stoličke a neprítomne žuvala kúsky jedla.

Thomas mi spravil omeletu, položil predo mňa tanier s nakrájanými paradajkami, začo som sa naň vďačne usmiala.

Aj tak som bola ako na ihlách, nevnímala som dokonca ani chuť jedla.
Nohu som nervózne natriasala pod stolom, aj keď bolo len ráno, so strachom som očakávala príchod noci.

Keď som vstávala z postele, zaumienila som si, že zájdem za Ziphinom a donútim ho aby mi dal odpovede.
Alebo ho len pekne poprosím a on mi vyhovie. Táto verzia sa mi pozdávala viac.

Mala som strach, príliš veľký strach.
Ani nie zo Ziphina, ale z očakávaných bleskov.
Boli čoraz bližšie, pomaly a precízne sa rozhodovali kam udrú. Vždy to bolo bližšie.

Tejto noci udrel do stromu, hneď vedľa sídla. Blesk ho spálil na popol. Postupne ničili prírodu okolo mňa.
Mala som strach, že to skončí u mňa. Že prestanú pustošiť zem až keď ma dostanú.

„Musím ísť do kancelárie, vybaviť oplietačky kvôli...To je jedno. Kedy chceš ísť za Ziphinom?"

Zaostrila som a svoju pozornosť sústredila na Thomasa.
„Keď dojem," zrak mi padol na omeletu na tanieri, premietla som si v hlave ako dlho mi bude trvať kým to dojem, „pôjdem ho pohľadať," oznámila som. Nemienila som dlhšie čakať, odpovede boli prioritou dnešného dňa.

„Pôjdem s tebou," ponúkol sa, vďačne som sa naň usmiala a vložila si ďalšie sústo do úst.

Drobnú kuchynku v ktorej sme sedeli ohlušilo zvonenie, Thomas pohotovo siahol po mobilnom telefóne, ktorý nechal na stole.

„Áno, Thomas," ohlásil sa keď prijal hovor. Pery sa mu stiahli do úzkej linky. Prižmúril oči a ticho sykol. Odvrátila som od neho zrak a nabrala omeletu na vidličku.
Ticho diskutoval s niekým na druhej strane. Zrejme sa snažil aby som to nepočula. Podozrievavo som prižmúrila oči, trocha mi to pripomínalo ostrú výmenu názorov.

Po chvíli rezignovane vzdychol, pochopila som, že plány sa menia.

Čiastočne mi odľahlo. Aspoň budem chvíľu sama, nútená spoliehať sa sama na seba, nebude za mnou a sledovať každý môj krok.
No na druhej strane sa ku mne začala zakrádať nervozita.

Budem nútená spoliehať sa sama na seba.

Musím prekonať svoj strach z neznámeho. Teda, upíri pre mňa nie sú až veľmi veľká neznáma. A možno práve to je ten problém. Za svoj život som stretla len jedného z ich druhu. Ale aj to mi bohato stačilo na to, aby som z nich mala strach.

Potriasla som hlavou aby som sa sústredila na prítomný okamih a na Thomasa.

Ostro prikývol aj keď ho osoba na druhej strane linky vidieť nemohla. Zrejme to bol reflex, spravil to inštinktívne. Z jeho pohľadu som vyčítala, že moje tušenie bolo správne.

Rýchlo som prehltla sústo aby som mohla prehovoriť skôr ako on.

„Bez obáv, zvládnem to aj sama," úsmev mi osviežil tvár hneď ako ukončil hovor, aby som predišla zbytočnému uisťovaniu a kladeniu otázok z jeho strany.
„Stretneme sa popoludní," navrhla som a nečakala som na jeho reakciu, opatrne prikývol skúmajúc moju tvár.

Zhltla som aj posledné sústo omelety, opatrne sa postavila, zobrala som aj jeho prázdny tanier a umyla ich v dreze.

Thomas ku mne zozadu pristúpil a vtisol mi bozk na líce, než som sa stihla otočiť, bol preč.