Vlčia krv ✓

~Skúška ohňom ~

Bolesť, ktorú som pociťovala ako sa mi rozlievala po tele bola až mätúca.
Presne tak som sa cítila aj ja - bola som zmätená. Nedokázala som to pochopiť. Nič mi nedávalo zmysel, pretože moje spomienky boli zahmlené a nevedela som si predstaviť niečo, čo moje telo vohnalo do takéhoto bolestného stavu.

Urputne som sa snažila zahnať bolesť do temnoty, no ja som ňou bola znova a znova vťahovaná do ničivej temnoty, ktorá ma na niekoľko sekúnd dokázala zbaviť utrpenia.

Snažila som sa oddeliť ničivú temnotu v mojej mysli od tvrdej reality.

Aj keď falošná realita bola lepšia, čierna a kompletne bezbolestná, tá pravá realita, červená od krvi a pohlcovaná bolesťou ma vyťahovala z tej falošnej.

Temnota ma však opakovane balila do svojej moci, dusila ma mocnými pažami a ja som sa nedokázala nadýchnuť. Už som sa vo svojom živote topila, ale vtedy som vedela kde je sever. Kam sa mám snažiť orientovať, aby som sa dostala na vzduch, nad hladinu.

V tejto temnote niečo ako hladina, ktorá ju oddeľuje od vzduchu neexistovala. Cítila som, ako sa mi do krku odrazu nahrnulo príšerné teplo a spaľovalo mi ho v neznesiteľných bolestiach.

Vzdorovať som nedokázala, jediné, čo som mohla urobiť bolo poddať sa a dúfať, že to všetko o chvíľu pominie.

Pociťujúc bolesť, ktorá sa mi rozlievala po tele a v ohnivých jazykoch ma balila vo svojich spároch. Snažiac sa zorientovať vo svojom tele, nájsť stratené srdce som bolestivo nasledovala temnotu, ktorou prenikalo jemné svetlo plameňov bolesti.

Temnota, v okamihu čo som našla svoje srdce v tele, ma vtiahla do seba ešte viac ako pred tým. Bola ako nepriehľadná páska, pevná a stála. Neobalila však iba moje oči, prekryla celú moju maličkosť so svojou drvivou váhou.
Bolo vyčerpávajúce bojovať proti tomu. Proti nej. Vedela som, že oveľa jednoduchšie by bolo vzdať to, nechať temnotu aby ma zatlačila hlbšie a hlbšie až tam, kde by ma nenašla žiadna bolesť, únava, obavy alebo strach. Tam, kde by bolo už len božské, pôvabné ticho.

Keby to bolo len na mne, nebola by som schopná vzpierať sa príliš dlho. Bola som len človek, ktorý sa snaží udržať krok s nadprirodzenom.
No práve moja nadprirodzená stránka ma držala nad tou tmavou priepasťou, z ktorej nebolo cesty späť.
Situáciu, v ktorej som sa nachádzala som mohla prirovnať útesu, skalnému, ostrému útesu. Ja som z neho visela, držiac sa hrany končekmi prstov, sily mi ubúdali enormne rýchlo a hrozilo, že spadnem dole, telo sa mi nabodne na skalnaté výbežky vyčnievajúce ponad hladinu mora, a voda vtiahne kúsky tela do ničivej temnoty.

Aj keď som bola odhodlaná vydržať, nevzdať to, čas bol proti mne.
Neúprosne postupoval dopredu, držiac stranu temnoty a tá získavala prevahu. Potrebovala som niečo, z čoho by som čerpala potrebnú dávku energie.
Cítila som ako sa pomaly skĺzavam dole, na blízku nebolo nič, čo by ma dokázalo zachrániť a zadržať môj pád.
Cítila som sa ako človek po amputácií končatín, neschopná pohybu. Nedokázala som sa pohnúť, vytiahnuť sa do bezpečnej vzdialenosti od útesu a postaviť sa na nohy.

Zrazu sa mi niečo vynorilo v mysli. Bola to spomienka, jemne presvetlená, zaliata pocitmi. Spomienka na mamu, na jej milujúce srdce, srdečný úsmev a vrelé objatie. Milovala ma, stále ma miluje a ja som mala konečne dôvod bojovať proti lahodnej, bezbolestnej temnote.

Pocítila som teplo, bolo presne na mieste, kde by malo byť aj moje srdce. Držala som sa spomienky na moju milujúcu mamu ako kliešť. Bol to môj záchranný, oporný bod.
Teplo okolo môjho srdca sa stávalo čoraz viac a viac skutočné, naberalo na sile, až pálilo.
Tá žiara, to teplo bolo tak skutočné, že ani nešlo uveriť, že som si to iba predstavovala.

Pálilo čoraz viac. Začalo to byť až nepríjemné, príliš žeravé.
Ako keby som rukami zovrela zlý koniec kulmy - ja som stále ju pustila z ruky, pretože ma popálila.
Tak by som to urobila aj teraz. Ibaže v mojich rukách nebola žiadna kulma, moje ruky oplývali prázdnotou. To žeravé teplo bolo v mojom vnútri. Okupovalo mi srdce a pohlcovalo ma žeravými plameňmi.

Spaľujúci plameň naberal na intenzite.
Za tým ohňom, ktorý sa mi práve prehnal hrudníkom, som pocítila svoj chabý pulz.
Chcela som si rozdriapať hrudník a vyrvať z neho svoje srdce. Čokoľvek, len aby ma to zbavilo toho utrpenia. Dokonca by som aj privítala tú zničujúcu temnotu s otvorenou náručou.

Oheň sa rozhorel ešte silnejšie, myslela som si, že sa už viac nedokáže, že ja viac nevládnem. Chcela som kričať. Bola by som schopná žobrať o to, aby ma niekto zabil. No nebol tu nik, kto by to urobil. Nebol tu vôbec nikto. Chcela som vykríknuť ale nedokázala som pohnúť perami. Tá ťažoba ma stále obmedzovala.

Zrazu som si uvedomila že ta ťažoba je moje vlastné telo.
Moje telo ktoré ma pomaly zabíjalo. V plameňoch, ktoré si prehryzovali cestu z môjho srdca, rozširujúc sa do ramien, brucha, končatín, prepaľujúc si žeravú cestu hore mojím krkom a plameňmi mi olizujúc tvár.

Nehybne som ležala, zatiaľ čo som horela. Nedokázala som kričať, ani žobrať o to, aby ma zabili. Tak ľahký úkon, ako pohnutie perami, vydanie hlásky bol pre mňa nemožný, nedosiahnuteľný. Cítila som sa bezmocná.
Všetko čo som chcela, bolo umrieť, nikdy sa nenarodiť.

V celom vesmíre existovali iba tieto veci.
To spaľujúce utrpenie a moje tiché, nepočuteľné výkriky prosiace smrť, aby prišla a ukončila tak moje trápenie. Nič sa nemenilo. Dokonca ani čas neplynul. To tento moment spravilo neobmedzením, bez začiatku a bez konca. Jeden neustále pokračujúci okamih bolesti.

Jediná zmena nastala, keď sa moja bolesť zdvojnásobila a nekonečná žiara plameňov sa rozbesnila.
Celé toto mohlo trvať roky, dni, hodiny alebo iba sekundy ale čas sa opäť rozhodol, že zase bude niečo znamenať.

Cítila som, ako sa kontrola nad mojim telom postupne vracala vo vlnách a to bol prvý znak, že čas ubiehal. Zistila som to tak, že som dokázala pohnúť špičkou prstov na mojej nohe a po nekonečne dlhom časovom úseku, som dokázala ruku zbaliť do pästi.

Ťažoba opustila moje telo práve včas, pre kohokoľvek, kto by ma mal možnosť pozorovať, by nenastala absolútne žiadna zmena.
Ale pre mňa, snažiacu sa udržať výkriky bolesti a otrasy vnútri svojho tela, bolo to ako keby som bola priviazaná k stĺpu ktorý pomaly upaľovali a ja by som ten stĺp pevne zvierala v mojich rukách aby som v tom ohni dokázala vydržať.

Sluch sa mi vracal. Uši sa rozhodli, že opäť budú zastávať svoju funkciu. Začula som jemný, slabý tlkot svojho srdca, počítala som plytké nádychy skrz zatnuté zuby.

Vnímala som silu, ktorá sa ku mne vracala, moje myšlienky boli jasnejšie, keď sa ozval nový zvuk, ktorý som sa snažila identifikovať.

Boli to kroky, šepot vzduchu rozvíreného otvárajúcimi sa dvermi.
Kroky po chvíli ustali, pocítila som tlak na pravom zápästí. Nevnímala som studenosť prstov, pretože ten oheň vo mne, ktorý stále pretrvával zotrel všetky spomienky na chlad a vohnal svoju silu do môjho zovretého zápästia.

„Stále žiadna zmena?"

„Žiadna."

Chcela som prehovoriť, spýtať sa, že kto je tu, čo sa to so mnou deje ale nemohla som. Vedela som, že keby som povolila stisk zubov kričala by som, zvíjala sa a mlátila so sebou. Keby som čo i len otvorila oči alebo pohla prstom - akákoľvek zmena by znamenala stratu môjho sebaovládania.

Ozval sa lámavý šepot: „Musí mať bolesti."

Aj keď ten mučivý oheň spaľoval moje vnútro bez prestávky, mala som veľa voľného miesta na premýšľanie o ich rozhovore a o nich samotných.
Ten hlas bol poznamenaný bolesťou a strachom, žeby strachom o mňa? Kto sú tí ľudia?

A kto som vlastne ja?