Vlčia krv ✓

~Napadnutie~

Bok po boku sme kráčali naprieč parkoviskom, bolo krátko po zvonení, ľudia sa rozpŕchli do svojich tried a tí, ktorí sa rozhodli uliať si hoveli na lavičkách v parku pred školou.

„Nepôjdeme večer von?" nahodila som, začínali mi chýbať tie večere strávené v jej spoločnosti.
„Ak by si nebola proti, rada by som ťa privítala v našej vile," pokračovala som v návrhu.

Na tvári sa jej objavil široký úsmev, „tak vo vašej vile," zasmiala sa.
Nachvíľu ma dostala do pomykova, na tvár mi vstúpila červeň z rozpakov.

„Už s ním aj bývaš a stále ťa privádza do rozpakov táto krátka veta?"

„Viktória," pristavil sa pri nás Christopher, oslovil ju a venoval jej úsmev. „Ahoj" odzdravila sa Viktória, v hlase jej bolo badať výrazne zlepšenie nálady, ja som len zdvorilo kývla hlavou.

„Platí večer?" zaujímal sa, ubezpečila ho, že mu ešte zavolá a dohodnú sa na podrobnostiach, o malú chvíľu sa rozlúčili a pokračovali sme v našej pôvodnej trase.

„Hm Christopher," začala som, keď si nevzala slovo.
„Ideme len von, nerob žiadnu vedu," snažila sa aby to vyznelo ľahostajne, no veľmi sa jej to nedarilo, červeň na tvári jej ten dojem ešte viac rúcala.

„Potom príď k nám, chcem vedieť detaily," zašvitorila som pri vchádzaní do malého módneho obchodíku s oblečením, na tej ulici, kde som kedysi mala na ponáhlo pred Thomasom.

„Tieto, tieto, tieto nie, tieto rozhodne! Uf! Určite nie!" prehrabovala sa vešiakmi s novým tovarom, tie kúsky, ktoré jej padli do oka posúvala mne a som si ich prehadzovala cez predlaktie.

Viktória sa rozhodla nakupovať.

Za vešiak vytiahla modrú blúzku, chvíľu ju len tak držala v ruke, „tá bude pre teba," šepla a dala mi ju k ostatným veciam.

Už hodnú chvíľu som sedela na lavičke pred skúšobnými kabínkami a prezerala si časopis s najnovšími módnymi výstrelkami.

Viktória sa objavovala v pravidelných intervaloch s rôznymi kúskami oblečenia na sebe. Medzi nimi boli aj šaty, ktoré si kúpila na dohodnutý večer s Christopherom. Boli bordové, nad kolená, sukňa bola áčková, mierne rozšírené rukávy sa končili nad lakťami. Aj výstrih bol áčkový, pod ním boli vyšité biele margaréty spojené zeleným vyšívaným pásikom.

Modrú blúzu kúpila pre mňa, aj napriek mojím protestom. Nepotrebovala som, aby mi niekto kupoval veci, no trvala na tom, že jej to spraví radosť.

„Som rada, že sme dnešok strávili spolu takto, lepšie ako na telesnej," zasmiala sa pri vchádzaní do malej rohovej kaviarničky.

V ruke som držala papierovú tašku, v nej som mala sveter, bavlnený, sivý, ktorý som si kúpila v jednom z obchodov, v ktorých sme sa zastavili. Viktória mi do tej tašky strčila aj tú svetlú blúzu.

Vybrali sme si rohový stolík vedľa okna, servírka nám rýchlo vyplnila objednávku a o malú chvíľu sa pri nás objavila s dvomi pariacimi sa šálkami. Viktóriu vábila vôňa kávy, predo mnou pristála šálka s tmavou čokoládou s extra dávkou šľahačky naviac.

Prstami som mimovoľne klepkala po povrchu stola, zatiaľ čo som sa rozprávala s Viktóriou o mojej predčasne ukončenej škole. Trvala na tom, žeby sme mali vymyslieť niečo iné - pre nezasvietených ľudí - ako cestovanie po svete.

Bola som nervózna z toho, že sa mi Thomas neozval, mala som zlú predtuchu, že sa niečo udeje. Vyzrela som von oknom zatiaľ čo som si lyžičkou nabrala čokoládu s enormným množstvom šľahačky. Od číreho prekvapenia mi takmer lyžička vypadla z ruky. V poslednom okamihu som zosilnela je zovretie a ona len mierne cinkla o okraj porcelánového hrnčeka. Čokoládová pohroma bola pre tentokrát zažehnaná.

Viktória nasledovala môj pohľad na prostredie ulice pred oknom kaviarne. Nahla som sa bližšie, ako keby mi to pomohlo s jeho rozoznaním. No aj tak som si takmer istá, že to bol Patrick, jeho som od tej peripetie vo škole nestretla.

Pevne rozhodnutá, že mu tentokrát nedovolím utiecť som sa postavila zo stoličky. No v pohybe ma zastavila Viktóriina ruka.
„Počkaj," pohodila hlavou späť k hlavnej ulici. „Ak ťa tu takto uvidí, utečie," varovala ma so stíšeným hlasom.

Mala som nutkanie si od nervov obhrýzť nechty na rukách, keď som po čase zazrela preoblečeného Liama opatrne postupovať v Patrickových šľapajach s veľkými, tmavými okuliarmi na nose a veľkým, nevkusným oblečením. Na krku sa mu hompáľal fotoaparát.

Trochu som sa zamračila, no hneď som s tým prestala, pátrací tím zo svorky už po ňom ide. Spokojne som si odfúkla a vrátila sa k šálke s teplou tekutinou.

Po celú dobu, čo som strávila s Viktóriou, som mala mobil pri sebe v pohotovostnom režime, pripravená kedykoľvek zasiahnuť.

Už sme kráčali späť na poloprázdne parkovisko vyhradené primárne pre žiakov školy. Na tvárach nám hovel šťastný úsmev pokiaľ nám ich ovieval príjemný vánok v osvetlení zapadajúceho slnka.

Schmatla som telefón, keď som pocítila jemné vibrovanie, ešte skôr, než sa stihli rozozvučať aspoň prvé tóny zvonenia.

„Prosím?" ostražito som sa. Volalo neznáme číslo.
„Charlotte," pozdravil ma Liam z druhej strany linky. Takmer okamžite som spoznala jeho hlas a dala sa do kladenia otázok, prvá vec, ktorú som sa snažila dozvedieť bol, samozrejme, Thomas.

„Charlotte, Bohužiaľ, Thomas utrpel poranenie, keď sme sa venovali prenasledovaniu Patrika, napadli ho v lese tuláci, samotári. Bolo to naňho mnoho, navyše ešte nie je vo svojej vrcholnej forme. Poľahky ho dostali."

S týmito slovami sa so mnou zatočil svet. Thomas je ranený. Ešte sa neprebral.

Vypýtala som si informácie, kde sa Thomas nachádza, na nič viac som nečakala a hovor jediným kliknutím zrušila. „Musím ísť," hlesla som bezducho k Viktórií, podala som jej svoje veci, nechala som si len mobil, ktorý som vložila do vrecka a následne ho zazipsovala.

Ponúkla sa, že ma odvezie no ja som trvala na tom, že pôjdem pešo. Lúče zapadajúceho slnka mi posvietia na prostredie, odhalia ak by sa niekto skrýval v húšti.

S bojovným elánom som sa rozbehla najkratšou trasou, ktorá viedla k môjmu novému domovu.

„Prepáčte ale nesmiete ísť dnu, je to rozhodnutie hlavného medika v tomto rezorte," zastavila ma sestrička, zrejme na mňa čakala len aby mi povedala, že nesmiem vidieť moju spriaznenú dušu.

Zlomene som sa na ňu zahľadel, „alfov stav naberá pozitívne hodnoty, pevne veríme, že bude v poriadku. Hneď ako sa preberie tak po vás pošlem, aby ste sem mohli prísť," poslušne klopila oči k zemi, pred mojou aurou alfovej družky.

Nesúhlasne som sa na ňu zamračila a nechala svoju vnútornú vlčicu vyliezť na povrch. Stiahla sa predo mnou, no aj tak neustúpila o toľko, čo som si priala.

Nemohla som ísť späť do sídla, nie keď je Thomas v bezvedomí na operačnej sále. Sadla som si na tvrdú stoličku pred dverami a hlavu si oprela o stenu.

Skontrolovala som mobil, Viktória mi zanechala správu, chcela byť informovaná o tej pátracej akcií a takisto o Thomasovom stave. Nemala som silu, chuť a ani informácie aby som jej mohla odpísať.

Čakajúc, kým niekto ku mne príde a vpustí ma za Thomasom, som zaspala v priestore, ktorý páchol po dezinfekčných prostriedkoch a krvi.