Vlčia krv ✓

~Nikdy nebudem tvoja, Liam~

Nervozita a strach sa zlievali v jedno a s prímesou adrenalínu mi prúdili krvou. Zlé predtuchy ma obchádzali a ja som sa snažila nemyslieť na to zlé, na najhoršie. Rozdelili sme sa a pokiaľ budem živá, budem strachom bez seba, či je Thomas v poriadku.

Rezkým krokom v sprievode vlkolaka som kráčala chodbami, smerom do severného krídla ako mi Thomas prikázal, riadila som sa jeho pokynmi. Pri bočnom vchode do sídla sme minuli sme nepriateľskú skupinu, v rukách mali luky a na boku tulce a šípy.
Našťastie si nás nevšimli.

Bola som príliš rozrušená aby som sa sústredila na dianie okolo seba, na smer ktorým som kráčala. Bolo to zvláštne, tí čo stáli pred hlavnou bránou s lukmi, nedokázala som pochopiť prečo. Sú to vlkolaci, desivé monštrá so zubami ostrými sťa meč a aj tak sa vybrali do boja so šípmi. Nedávalo mi to zmysel, navyše ak časť z nich patrí pod rasu zvanú animágus. Mohli by to využiť vo svoj prospech, premeniť sa na medveďa či leva, ich šanca na úspech by sa tak zvýšila.

„Slečna, držte sa vzadu," varoval ma vlkolak, ktorý tu bol so mnou a obranne sa postavil predo mňa. Zbystrila som pozornosť a nakukla ponad jeho mohutne stavané telo.

Na úzkej chodbe sa zjavili dve postavy, ktorých telá boli zahalené tmavými šatami, na tvárach mali šatky, na prekrytie dýchacích ciest. Zrejme to sú tí, čo podpálili západné krídlo a vracajú sa späť, do epicentra boja.
Vďaka tmavým závesom na oknách do chodby prenikalo minimum slnečného svetla, nedokázala som sa sústrediť na odhalené rysy tváre.

Plamene, ktoré vyžarovali svetlo z fakieľ v ich rukách mi umožnili pohliadnuť do ich nenásytných hlbokých očí. Ich zjav vôbec nepripomínal dvadsiate prvé storočie. Boli odetý v tmavých farbách, kožene vysoké topánky do polovice holennej kosti dotvárali vzhľad starovekých lúpežníkov.

Synchronizovane vykročili dopredu, rýchlo som zopár krokov ustúpila za vlkolaka, ktorý bol so mnou. Ruky sa mi od strachu začínali triasť, prepadala som panike. Začala som rozmýšľať nad spôsobom, akým by som mohla byť užitočná v tejto situácii, akým by som pomohla môjmu ochrancovi.

„Nie," ozval sa, pohliadla som naň, no uprene sledoval kroky nepriateľov. „Choďte, je mojou povinnosťou ochrániť vás, aj za cenu vlastného života. Svorka musí pokračovať a alfa to bez luny nezvládne," od pása vytiahol úzky meč s ostrými hranami, ktorý som si pred tým nevšimla.

Pohliadol mi do očí, „bežte tam, kam vám alfa kázal, ja ich zdržím ako budem môcť," prikývla som, jeho bojovný tón nepripúšťal žiadne námietky, už sa rozhodol.

Dala som sa na ústup, sledovala som so stiahnutým srdcom, ako sa tí dvaja muži vrhli na môjho obrancu, ktorý bol schopný za mňa položiť život.

Keď jeden z bojovníkov nepriateľského klanu zdvihol ku mne zrak, klopýtla som, no rozbehla som sa chodbou na koniec, smerom k miestnosti, v ktorej by som mala byť v bezpečí.

Ruky sa mi triasli, zatiaľ čo som sa snažila nahmatať kľučku dverí. Pohľadom som visela na mŕtvom tele vlčieho bojovníka.
Vpadla som do miestnosti hneď, ako dvere povolili. Ako najrýchlejšie som dokázala tam som dvere zavrela, no zabránila mi v tom pevná mužská ruka, ktorá sa do nich zaprela. Srdce sa šialene rozbúchalo a ja som si predstavovala svoj koniec.

Celým telom som sa zaprela do ťažkých dverí, musela som sa pokúsiť prežiť, bojovať kým mi sily stačia.
„Charlotte!" muž sa pretlačil cez malý otvor dnu, sykol na mňa a ja som ustúpila, poľavila v sile. Bez problémov vstúpil dnu a zavrel za sebou dvere.

„Charlotte, si v poriadku? Videl som, čo sa stalo na chodbe," predo mnou stál Liam, v očiach náznak starostí a strachu.
„Ja...som v poriadku," svoj hlas som nespoznávala, znel tak slabo a vyčerpane. Na tvári sa mu zjavil úškľabok, keď sa otáčal späť k dverám. Chytil kľučku do ruky a s vynaložením veľkej sily ju ťahal do opačnej strany. Kľučka sa vylomila s on ju s rachotom hodil na zem.
So zamračeným výrazom som si ho obzrela. Srdce sa mi rozbúšilo, jeho odev príliš pripomínal tých na chodbe, čo zabili môjho obrancu.