Vlčia krv ✓

~Nie viac vlkom~

Tej noci som sa dokázala obzrieť späť s neznesiteľne jasným pohľadom. Videla som každú chybu ktorej som sa dopustila, každú krivdu, ktorú som niekomu spôsobila, všetky bezvýznamné veci, všetko bolo poukladané do úhľadných kôpkach, ktoré som nemohla ignorovať.
Napáchala som toľké škody.

Thomas takmer nerozprával; iba sedel na posteli a nechal ma, aby som mu zničila košeľu slanými slzami.
Nikdy som si nemyslela, že bude tak dlho trvať mojej zničenej časti, kým sa vyplače. No predsa len prišiel koniec a ja som bola príliš vyčerpaná, aby som ďalej fungovala tak som sa poddala sladkému vykúpeniu bez výčitiek – spánku.

Ten mi však nepriniesol až takú úľavu od bolesti, nad akou som premýšľala. Vlial do mňa otupujúci, mdlý pocit ako po liekoch. Bolesť bola znesiteľnejšia no stále som ju cítila; uvedomovala som si ju dokonca aj vo sne a pomohla mi vyrovnať sa s vecami, s ktorými som sa potrebovala vyrovnať.

Ráno možno neprinieslo jasnejšie vyhliadky, ale aspoň som sa do istej miery zmierila so situáciou. Vedela som, že môj vlk sa už vo mne nikdy neprejaví, že stratím všetky schopnosti s ním spojené.

Zmierila som sa s tým, že sa nebudem preháňať cez les s Thomasom po svojom boku. Už viac neuvidím odraz seba samej, svojho majestátneho vlka na hladine vody. Nebudem cítiť ten uvoľňujúci pocit, ktorý mi dodával slobodu keď som bežala po štyroch, keď sa mi vietor hral s hustou srsťou. Už nepocítim slobodu, pach krvi a chuť surového mäsa.
Odteraz už rešpekt vzbudzujúce zviera nebude naďalej mojou súčasťou. Časom bude ľahšie to zniesť - aspoň to všetci tvrdia.

Keď som sa nadránom zobudila, nebola som ani trochu dezorientovaná. Otvorila som oči - konečne suché - a zbadala jeho ustaraný pohľad.
„Ahoj'' ozvala som sa, hlas som mala chrapľavý.
Mlčal, sledoval ma pohľadom.
„Som v poriadku," zrejme očakával kedy to na mňa znova príde a zosypem sa, „už to viac nevypukne, sľubujem."
Vzdychla som si.
„Je mi ľúto, že si to musel vidieť," pomalými pohybmi som zo seba zhodila perinu a postavila sa na studenú podlahu.

„Nikdy som ťa nemal tak ohroziť," sklopil oči.
„Nikdy som nemal tak veľmi riskovať. Nechať ta s niekým.... iným."
„Thomas vieš veľmi dobre že to nie je tvoja vina," podvihla som mu prstom bradu, keď som sa oprela kolenom o rám postele, aby som neupadla do perín.
„Chránil si svorku, si alfa a ako si sám povedal, to je tvoja povinnosť," cítila som, ako sa mi urobila hrča v krku, „nič sa na tom už nezmení," venovala som mu smutný úsmev a prešla ku skrini.

„Vieš, že ťa podporím v každom tvojom rozhodnutí," odmlčal sa, „čo povieme Kate? A Petrovi?"
„Och!" nad tým som nepremýšľala.
„Asi by sme im nemali hovoriť že sme mali celu tu dobu v dome upíra," premýšľala som, zatiaľ čo som z tela sťahovala pyžamo, aby som sa obliekla do normálnych vecí.
„A že ten upír sa zaľúbil do ich dcéry, do mojej spriaznenej duše," dal mi bozk odzadu na krk a vybral si veci z poličiek.

„Poďme za nimi," navrhla som, „bude najlepšie, ak to budem mať čím skôr za sebou."
„Vážne chceš tam ísť?"
„Áno," hlesla som aj keď som si bola veľmi dobre vedomá svojich pocitov, ktoré kričali číry opak.
„Nemusíš to robiť, nie teraz hneď"
„Ja viem. Chcem ich oboznámiť so situáciou."
„Dobre," vzdychol, „Idem po auto.''
A je to tu zas. Tá ťažoba viny sa dovalila ako vlak na železničnú stanicu a vypustil na mňa milióny pocitov, ako keď sa cestujúci valia z vlaku.

V tichosti sme zotrvali aj ďalších pár sekúnd, čo Thomas vypol motor auta. Pevne som zovrela kľučku od dverí auta, než som vystúpila.
Thomas nasledoval moje kroky a stál mi po boku ako opora, zatiaľ čo sme kráčali ku vchodovým dverám.

Stále mi hovoril, že to nemusím robiť, nie teraz a ja som to vedela ale nechcela som ich držať v nevedomosti, v pozlátenom, neodhalenom klamstve.

Nervózne som sa pomrvila a čakala kým nám niekto príde otvoriť dvere, keď som s trescúcimi prstami stlačila zvonček.
Kľúče zaštrngotali v zámku a dvere sa otvorili.
„Ahoj mami" nesmelo som sa ozvala. Cítila som sa previnilo, že som ju už tak dlho nenavštívila.
„Charlotte!" hodila sa mi okolo krku a silno ma objala.
„Ahoj Thomas," privítala ho, „Kate."

„Poďte ďalej! Môžeme ísť do obývačky, Peter tam už je," v očiach jej zasvietili drobné hviezdičky, „dáte si kávu?"

Zdvorilo som odmietla všetky jej návrhy na občerstvenie, no aj tak priniesla tácku koláčov, ktoré stihla napiecť.

„Ahoj," prisadla som si do prázdneho dvojitého kresla vedľa otca, ktorý mal v rukách hrnček kávy. Thomas zaujal miesto po mojom boku a povzbudivo mi položil ruku na koleno.

„Som šťastná, že ste prišli na návštevu," mama sa vrátila z kuchyne, mne sa na tvári usadil roztržitý úsmev.
„Vlastne, som vám chcela niečo povedať," otcov výraz sa zmenil z priateľského na podozrievavý behom sekundy.
„Posaď sa," vyzval Kate stojacu pri stole, podvihol obočie a oprel sa chrbtom o operadlo.

„Čo nám chcete oznámiť?" opýtala sa mama, s večne optimistickou náladou, usmievala sa.
„Vlastne ani nič, všetko je úplne v poriadku," nervózne som sa zasmiala, rozhodla som sa vycúvať z tohto plánu.
„Keď je všetko v poriadku, tak prečo sedíš ako na ihlách?" mama podozrievavo prižmúrila oči.
„Nesedím," snažila som sa oponovať, no vedela som, že to bolo márne.
„Ty si tehotná!" vybuchol otec neprimerane hlasito.
„Si tehotná?" aj keď jeho otázka bola namierená na mňa, zízal na Thomasa a prisahala by som, že práve mu vymýšľal plán ako zabiť čo najdlhšou a najbolestivejšou smrťou.
„Nie," neutrálne som odpovedala, čudujúc sa, prečo bola jeho reakcia takáto príkra.

„Oh, prepáč," nastala dlhá pauza. Po chvíli mi došlo, že všetci čakajú na to, kým sa ozvem ja. Otec stále prepaľoval Thomasa nepríjemným pohľadom.
„Ja-" nevedela som ako začať, preglgla som a znova sa nadýchla, hovorilo sa mi ťažko; „Nie som viac vlkolak," šepla som potichu.