Vlčia krv ✓

~On~

Prvýkrát po dlhej dobe som išla do školy po vlastných. 

Potrebovala som si vyčistiť hlavu, premyslieť si moje konanie a hlavne, zistiť pointu toho všetkého.

Bola som veľmi zmätená zo včerajšieho večera. Chcel mi naznačiť, že to nebol on? Táto otázka neprestajne zamestnávala moju myseľ. Nevedela som, čo si mám o tom všetkom myslieť, bola som priveľmi roztržitá.

Nedokázala som sa na nič sústrediť. Teraz mi zostáva spoliehať sa, že si od dakoho opíšem matiku. Najlepšie, keby som narazila na Jacka, ten sa matike rozumie.

Aj keď som si bola vedomá toho, že moja rýchlosť je na tom oveľa lepšie, rovnako ako obratnosť, sila, zrak či sluch, nechcela som sa ponáhľať, mala som ešte vyše pol hodiny pred začatím vyučovania.

Ale kto bol on?

Stále som mala pred očami ten jeho pokrivený úsmev, ktorý mi vyrazil dych. Musel si byť plne vedomí svojím konaním.
Ale mala som zimomriavky z celej tej veci, musel ma sledovať, inak by nezistil kde bývam. Dokonca bol presne pred mojím oknom!

Zakopla som o dlaždicu na chodníku a klopýtla som dopredu.
Narazila som do nejakého chalana, ktorý kráčal predo mnou, rýchlo som sa začala ospravedlňovať, ubezpečoval ma, že to je v pohode.

Pozrela som mu cez plece a vystrašene som oči uprela na chodca v diaľke. ,,Si v pohode?" Opýtal sa ma, ruku mi opatrne položil na lopatku.
Prinútila som sa usmiať a presvedčiť ho, že sa mi len zakrútila hlava, že som v poriadku.

Nakoniec odišiel, nevedela som kam sa mám skryť, vedela som, žeby to bolo odo mňa zbabelé ale nemala som odvahu, postaviť sa mu zoči voči nechránená žiadnou bariérou.

Zastala som pod stromom, pozorovala som muža, ktorý sa mi včera objavil pri okne. Vykročil ležérnou chôdzou ako keby sa nič nedialo, doteraz len stál a tváril sa, že si obzerá výklad nejakého obchodu. Bola som si istá, že sa tu o takomto čase neobjavil náhodou.

Prv som si myslela, že si ma nevšimol, že je všetko v poriadku, chcela som čo najskôr ujsť z dosahu jeho zvláštnych oči, keď v tom sa tie jeho zakliesnili do tých mojich.

Držal ma pohľadom, priam ma ním pražil, srdce sa vyhnalo do takých otáčok, že som mala pocit, že skolabuje.

Zrejme mi videl do mysle, počul moje srdce, moje chaotické myšlienky, uškrnul sa.
Ukázal dokonale zuby a jeho plné pery sa zvlnili v očarujúcom úsmeve.

Nejedna žena sa ho snažila zviesť svojou chôdzou a správaním, iné si niečo šepkali alebo horlivo diskutovali, popritom naň očkom zazerali.

Jeho úsmev sa ešte zväčšil, sebavedomo dvíhal bradu, zrak nespúšťajúc z mojej maličkosti.

Zápästie som našťastie obviazané nemala ale začalo ma svrbieť, drobná jazva bolestivo pulzovala a čím viac sa približoval, tým viac ma bolela, pálila, svrbela až sa to nedalo vydržať.

Premohla som sa, urobila som zopár krokov vzad, pričom som do niekoho narazila, ani som sa neospravedlnila, ani som sa neobzrela.

Bála som sa, že keď ho spustím z dohľadu, nejakým kúzelným spôsobom sa ocitne rovno pri mne alebo úplne zmizne. Ako keby bol len výplod mojej fantázie.

To, že žije a nevidím ho len ja, dokazovala klebetiaca skupinka žien pred luxusným obchodom s oblečením, hádajúca závistlivé pohľady.

Rýchlo som prebrala vedenie nad mojim telom, urobila pár rýchlych krokov a otočila sa späť aby som zhodnotila šancu na zbabelý útek.
Už tam nebol.
Nekráčal ulicou.