Vlčia krv ✓

~Úlomky zrkadla~

Pred vstupnými dverami do vily som si oklepala topánky o schody, aby odpadla špina, ktorá bola na podrážkach.
Hlboko som vzdychla, načo strážca na ľavej strane na mňa divne zazrel. Nemal by stáť náhodou bez pohybu?
Nezamýšľala som sa nad tým a vkročila dnu. Musím sa psychicky obrniť voči všetkým emóciám, ktoré mnou budú lomcovať. Čaká ma zložitý rozhovor.

V prvom rade si idem po telefón, ktorý som nechala na okne v salóne. Napíšem správu Viktórií, že som prišla späť do sídla bez úrazov a zavolám Thomasovi, keď ho dovtedy nestretnem.

Chodba bola podivne tichá, za celú dobu, čo som kráčala k dverám na konci chodby som nikoho nestretla. Žiaden hluk, ba i len tichý rozhovor nebolo počuť. Možno že som príliš paranoidná a domýšľavá od toho incidentu.
Možno že vo svorke je nejaká udalosť, kde sa Thomas ponáhľal. To by vysvetľovalo prečo je tu také ticho.
Luna nemusí byť všade prítomná ak to nežiadajú zákony svorky. A ja vlastne ešte nie som právoplatná Luna, tak ma nechal aby som strávila kúsok času s Viktóriou.
Áno, tak to bude.

Rozhodla som sa, že ho nechám na pokoji a nebudem mu volať. Povie mi, čo sa dialo keď sa stretneme.

S týmto svedomím, so snahou nevyvádzať a nevyhľadávať ho zakaždým, ak budem mať podozrenie, že trávi čas s Meckenzie som otvorila dvere so vsadeným mliečnym sklom. Konečne som uvidela živú dušu, sedieť chrbtom ku mne na pohovke.

Moje pevné rozhodnutie, ktoré som učinila pred vchodom do tejto miestnosti sa naštrbilo, keď som zahliadla Meckenziinu tvár, ako na mňa pozerá. Sedeli oproti sebe. Veľa nechýbalo aby som vybuchla. Aj keď som nemala dôkaz, že chrbtom ku mne, oproti nej sedí Thomas, moja predstavivosť pracovala tak rýchlo, ako myseľ vedca.

Vypustila som všetok vzduch z pľúc, nasadila kamennú masku, svoju povahu a emócie vzala pod kontrolu. Pripravená na najhoršie. To všetko sa udialo v priebehu pár sekúnd.
Muž sa obrátil so slovami: „Položte to na stôl a môžete ísť po..." zasekol sa v polovici súvetia.
Tak oni si objednali aj pochúťky k posedeniu.
„Charlotte, čo tu robíš?" vyzeral byť dostatočne prekvapený.

S kamennou tvárou, pod ktorou som sa snažila skrývať bolestivú grimasu som mu odpovedala.
„Nedajte sa rušiť, ja som si len prišla po telefón, ktorý som nechala na okne."

Na okne žiadny telefón nebol. Zmätene som pohliadla aj na druhé okno a naspäť.
„Nevideli ste náhodou mobil?"
„Aký?" ozvala sa Mackenzie a prehodila vlasy, ktoré jej padali do tváre za chrbát.
„Nový model od Samsungu, triedy A," vytisla som pomedzi zatnutú čeľusť.
„Ak by ste ho našli, prosím, vráťte mi ho. Pokúsim sa ho ešte nájsť," bez pozdravu, bez emócie, ktorú by som dala najavo som odišla.
Po chodbe smerom k schodom som kráčala neobvykle pomaly. Len som sa tak šúchala z nohy na nohu, so sklesnutou tvárou.

Očakávala som, že za mnou vybehne, snažiac sa vysvetliť celú situáciu, alebo ma aspoň zastaví v odchode. Nič také sa nestalo a ja som utrpela ďalšiu pomyselnú ranu na srdci.

Prešla som okolo strážcov, hore po schodisku. Bolo mi jedno, že ma uvidia zlomenú. Svoje postavenie Luny by som mala chrabro zastávať, neukazovať svoje slabosti a s chladnou maskou sa predierať pomedzi dav. Moja aura by mala zasahovať do diaľky a dávať na známosť všetkým prítomným, že kto kráča medzi nimi.

Namiesto toho som sa snažila ju všetku stiahnuť do seba. Pohltiť ju ako žiaru tepla. So zvesenou hlavou som vyšla na druhé poschodie. Ruku som spustila zo zábradlia, ktorého som sa doteraz držala.
Nemierila som do našej spálne a predsa som išla tým smerom. Nevedela som, či sú všetky izby na tomto poschodí obývané, boli tu aj hosťovské a hostí sme tu nemali. Ak nerátam Lerona s Ellou. Tých som nevidela ale nie som si vedomá toho, že sa u nás chcú zdržať dlhšiu dobu.

Zaklopala som na dvere napravo. Medzi nimi a našou spálňou sa nachádzala ešte jedna izba. Naschvál som si vybrala takúto pozíciu mojej bútľavej vŕby, aby som počula prechádzať Thomasa a započala medzi ním a mnou rozhovor.

Chvíľu som stála na chodbe a keď sa nik neozýval, opatrne som nakukla dnu. Izba bola upravená, posteľ napravo od dverí ustlaná a závesy z okien odtiahnuté. Možno všetky izby sa takto udržiavajú v čistote každý deň, pre prípad neočakávaných hostí.

Zatvorila som za sebou dvere a s tichým, usedavým plačom, ktorý mi zmáčal líca som zamierila do kresla pri jednom z okien. Na pravú nohu som si sadla, ľavú pokrčila a vyložila na kreslo. Objala som ju a čelo si oprela o koleno. Slané slzy mi zmáčali nohavice, no mne to bolo jedno.

Čoraz väčšie vzlyky sa ozývali cudzou izbou a ja som prosila nech ma teraz nikto neobjaví. Takúto zlomenú, slabú, zronenú a na pokraji emocionálneho zrútenia.

Po chvíli usedavého plaču som sa naštvala. Thomas len tak sa stretáva so ženskou, o ktorej vie, že mi leží v žalúdku a ja sa tu ľutujem.

„To nie je fér!" vykríkla som a rukou prevrhla tmavohnedý drevený stolík na jednej nohe. Úzka váza s kvetinou sa rozbila a vodou zmáčala biely obrúsok štvorcového tvaru, ktorý bol na stolíku.

Bolo mi ľúto, že som zo zdemolovala ale hnev mnou lomcoval vo veľkých dávkach.

Hnev na Thomasa, že mi tak podlo ublížil.
Hnev na Liama, že všetko skazil.
Hnev na môjho otca, pre jeho nadprirodzený pôvod.
A predovšetkým hnev na mňa samú, že som to všetko dopustila.

„Ááá!" s krikom a lícami zmáčanými od sĺz som sa ohnala po zrkadle, ktoré sa rozbilo na márne kúsky. Drevený, pozlátený rám zostal prázdny, ako bez duše.
Jeden úlomok ktorý zostal na mieste som rukami vytrhla. Drobné pramienky krvi mi stiekli po dlani. Pevne som kúsok chytila do rúk a pozrela na odraz mojich očí.

Boli červené, opuchnuté od plaču. Zdvihla som hlavu k dverám, keď som počula kroky na chodbe. Buchnutie dverí sa ozvalo tesne za tým.
Thomas zrejme vošiel do izby. Dlaňami som si pretrela tvár, aby som sa zbavila plačlivého dojmu.
Neuvedomovala som si, že krv na dlani mi celkom nezaschla a zanechala mi krvavé šmuhy cez tvár.

Vyšla som na chodbu nasadzujúc kamennú tvár a vyťahujúc obranný múr okolo môjho srdca.

Aby ma viac nemohol raniť.

S ťažkým povzdychom som do ruky uchopila kľučku našich dverí.