Vlčia krv ✓

~Vojna sa len začína~

„Išiel si už niekedy tadeto?" opýtala som sa Thomasa keď sme kráčali úzkym tunelom, bol zaprášený, ako keby sa roky nepoužíval, po bokoch viseli pavučiny. Museli sme byť skrčení aby sme sa do tohto priestoru vôbec zmestili.

„Kedysi dávno," odpovedal v skratke, vytušila som, že to má čo dočinenia s dávnym prepadom, kde zahynula podstatná časť jeho blízkych.
„Udržiavali sme to, pre prípad núdze. Ale potom všetko ustalo, nepokoje medzi svorkami. Tak sme sa o to starali čoraz menej ale stále je to prechodné, našťastie."

Zvuky sa pomaly vytrácali, čím sme boli hlbšie v podzemí. Nepríjemná tma, chlad a smrad obklopovali moje zmysli a ja som pomaly začínala prepadávať panike.

Nedostatok čerstvého vzduchu sa na mne podpísal, nachvíľu som sa bokom oprela o chladnú stenu a dlaň si položila pod hlavu, Thomas ku mne pristúpil: „Charlotte," oslovil ma s naliehaním, počuteľným v hlase.

„Charlotte, musíme ísť, nemôžem tam nechať svojich ľudí samých. Musím im stáť po boku, aby vedeli, že je prečo bojovať, že svorka drží po kope. Musím tam pre nich byť, povzbudiť ich, ako sa to od vládcu očakáva," z očí mu sršala odhodlanosť.

Východ sa nenachádzal príliš ďaleko od sídla, s vlčou rýchlosťou len zopár minút. Nasledovala som Thomasa, keď si razil cestu lesom, k sídlu, z ktorého sa šíril zápach dymu.

Šokovane som sa zastavila, keď som videla plamene v západnom krídle. „Charlotte!" na Thomasov popud som vyrazila lesom, už sme boli blízko, spoločne sme vbehli na lúku pred sídlo, so strachom som sledovala, ako k nám pristupujú vlčí bojovníci, ale Thomas zostal kľudný, patrili k nám.

Postavili sa po našom boku, s úmyslom chrániť alfu a jeho družku.
Matne som ich dokázala priradiť k ich profesiám, jeden bol zo stráži a druhý pracoval v nemocničnom krídle.

„Zabite ich! Zabite ich všetkých!" ohlušujúci vreskot sa rozľahol čistinkou a vôkol mňa sa prehnal tvor so zakrvavenou papuľou, z ktorej visel kúsok končatiny. Pohľad sa mi rozostril pri tom pohľade, prišlo mi nevoľno. Nemám žalúdok na takéto krviprelievanie.
Prikrčila som sa pred toľkou agresiou, mierenou voči mojej osobe.

Vlk, ktorý sa pred nami znenazdajky zjavil vyceril ostré zubiská a ohrnul pysky, aby sa opticky zdali väčšie, strachom sa mi roztriasli kolená. Postupoval k nám, prajúc si našu smrť. Ako zázrak som vnímala podstatne menšieho vlka od toho dravca, ktorý nás chcel zahubiť, vrazil mu do boku a zahryzol sa do zadnej laby, aby mu znemožnil pohyb, Thomas pri tom vpáde precitol zo svojho sústredenia na moju ochranu.

„Okamžite preč!" zreval vlkolak po mojej pravici a obranne sa spolu s ostatnými postavili pred nás.

„Choď sa skryť, do sídla, v severnom krídle je miestnosť, v prízemí na konci, zamkni sa, dvere sú z mocnej ocele, neprenikne nimi ani vlčia sila," v ruke som zvierala dýku, ktorú mi podal.

„Ale ja chcem pomôcť," dala som sa na malý protest aj keď som vedela, že by som nezvládla byť v týchto priestoroch, v tejto situácii za prebiehajúceho boja.
„Nevieš bojovať, teraz ľutujem, že som ťa to nenaučil," ťažko si povzdychol.
„Choď sa skryť, ja si ťa nájdem. Sľubujem," venoval mi vrelý pohľad, naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery, venoval mi dlhy, hlboký pohľad.

A čo bolo najhoršie?

Mala som pocit, že bol ten posledný. Zamrazilo ma až do špiku kostí.