Vlčia krv ✓

~Prenasledovateľ~

Pomaly som kráčala k domu, dávala som si na čas aby som tam neprišla skôr, než sa stratím z maminho dohľadu.

Keď som kráčala po schodoch k malej verande obzrela som sa za odchádzajúcim autom. S drobným úsmevom na perách som stlačila kľučku na dverách, boli zamknuté.

,,Sakra," potichu som zašomrala, čo budem teraz robiť?
Môj odvoz domov práve odišiel a aj tak sa musím porozprávať s Viktóriou.
Nakoniec ma napadlo, žeby tu niekde mohli byť schované kľúče. Čupla som si a podvihla rohožku pred dverami, skrútila som ústa v drobnom úškľabku - žiadny kľúč.

Po chvíli rozmýšľania som sa presunula k muškátom, dvíhala som každý črepník a hľadala pod ním kľúče.
Vyplatilo sa, našla som malý, nevýrazný kľúč pod črepníkom na verande.

Oprášila som si kolená od špiny a drobných kamienkov, postavila som sa a snažila sa strčiť kľúč do zámku.
Premkol ma zvláštny pocit. Ako keby ma niekto sledoval. V duchu som zagánila ale navonok som na seba nechcela upozorňovať, tak som v rýchlosti odomkla dvere. Určite na mňa pozerala nejaká suseda a práve teraz rozmýšľa. či by nemala zavolať policajtov.

Aj keď som už bola v bezpečí domu, ďaleko od zvedavých pohľadov za bránami bezpečia, aj tak som sa cítila byť sledovaná.

Potichu som našľapovala pokiaľ som kráčala chodbou. Môj cieľ bola Viktóriina izba na poschodí, kde som mala v pláne na ňu počkať.
trochu som sa cítila ako špión, alebo zlodej. Uchechtla som sa na svojimi myšlienkami.

Vystrašilo ma tupé buchnutie z obývačky, srdce sa mi rozbúchalo ako šialené. Rýchlo som sa snažila ukľudniť svoju rozbehnutú myseľ.

Čo ak tu nejaký zlodej naozaj bol? Alebo ešte horšie – je, a ja som ho práve vyrušila.

Veľmi som sa snažila ísť potichu, stále sa obzerajúc som prišla ku kuchynskému pultu a z jedného zo šuplíkov som vytiahla nôž.

Natrčila som nôž pred seba, bola to moja zbraň v prípade núdze.

Zase sa ozvalo ďalšie buchnutie.
Naskákali mi zimomriavky po tele, tep sa vyšplhal vysoko nad normu.

Kuchyňa bola postrannými dverami spojená s obývačkou, ,,h-h-alo!" zakoktala som sa – takto by som páchateľa určite nepresvedčila o svojej odvahe.

V duchu som na seba začala nadávať.

Zrakom som prečesala izbu, sivý gauč, sivé kreslo, drevený stolík, všetko malo svoje miesto. Nebol tam neporiadok.

Zvesila som nôž a spustila paže, okno bolo otvorené dokorán, to sa mi nepozdávalo ale odhodlala som sa ho ísť zatvoriť. Po ceste som položila nôž na stôl pred televízor. Biely záves sa mierne hýbal, presne so smerom vetra ktorí prúdil oknom dnu.

Za oknom sa mihla silueta človeka a mne sa na okamih zastavilo srdce.

,,Charlotte?" Ozvalo sa za mnou, prudko som sa otočila až mi vlasy šľahli do tváre.

,,Vystrašila si ma," povedala som jednoducho smerom k Viktórií, snažiac si zachovať vyrovnaný postoj.

Pretočila očami a odložila nôž zo stola do kuchynskej linky, pričom na mňa zvláštne zazrela. Cítila som sa mierne trápne ale strach ma presvedčil, že moje konanie bolo správne.

,,Práve som prišla domov, zobrala si si kľúč spod črepníka? Neverím, že ho tam mama znova odložila, koľkokrát som jej hovorila aby to nerobila..." Pokrútila hlavou.
,,Poď," kývla mi rukou a vyšla schodmi.

,,Počkaj," vykročila som na chodbu za ňou, ,,stratila som hodinku, prosím, nechcem tam ísť sama," zastavila sa na schodoch a pomaly sa na mňa otočila.

,,Hodinku? Chceš ísť hľadať hodinku?" Venovala mi neveriacky pohľad. Zazubila som sa na ňu, vyšla po schodoch so slovami, že si ide odniesť veci.

Viktória odstavila motor na krajnici a vystúpili sme z auta.

,,Čo chcela Ivana?" Išla som rovno k veci, aj tak sme mali čas kým sme hľadali zlatú hodinku, darček od otca, ktorý mi dala mama. Nemohla som ju stratiť.

,,Ale, nič závažne, nechápem prečo mi to vlastne hovorila vieš, bolo to... divné," nakrčila nos.

,,Začala mi rozprávať staré legendy o našej rodine, že náš klan bol stále známy početným množstvom lovcov, čo sa generačne dedilo."

,,Lovci čoho? Jelenej zvery?" Uchechtla som sa a očakávala, že sa ku mne pridá. Venovala mi len pobavený pohľad.

Potichu sa zasmiala, ,,nie, nadprirodzených bytostí."

,,Čože?" Neveriacky som potriasla hlavou a zasmiala sa.

,,Viktória," zmeravela som v polohe v akej som sa nachádzala. Vpravo od nás, medzi riedkymi stromami niečo bolo. Do žíl sa mi vlial adrenalín poháňaný strachom.
,,Mám hodinku!" Nadšene sa otočila ku mne so zlatým zábleskom v ruke. ,,Charlotte?"

Nedokázala som sa pohnúť, cítila som na sebe pohľad toho tvora v tieni stromov.
,,Charlotte," pocítila som chladný dotyk na poranenom zápästí, trhla som rukou a uprela na ňu vystrašené oči.

,,Je tu," šepla som, bála som sa že ma bude počuť, že ma dobehne a ukončí čo včera začal.

,,Čože? Charlotte, sme samé na ceste, ktorá vôbec nie je frekventovaná, nikto tu nie je," chlácholivo mi položila dlaň na rameno.

,,To sa ti len zdalo." otočila sa ku mne.
,,Poď, ideme domov." položila mi ruku na plece a tlačila ma späť k autu.

Odviedla ma k autu a ja som ju stále obzerajúc sa nasledovala. Mala som nepríjemný pocit v žalúdku. Ten tvor ma sleduje. Som si tým takmer istá.

,,Ivana má zvláštny zmysel pre humor, alebo neviem ako si to mám vysvetliť, vyzerala byť taká... sústredená, ako keby vedela o čom rozpráva, ako keby to aj zažila ja... Neviem čo si mám o tom myslieť, viem že je to vymyslené, veď kto by mi veril, keby som mu povedala, že sa zo mňa stala mystická lovkyňa nadprirodzených tvorov, že?" Hodila na mňa očkom a ja som jej opätovala úsmev. Vyzrela som von, na les ubiehajúci za oknami. 
Šokovane som sa narovnala, medzi stromami sa súbežne s našim autom pohybovalo čosi rýchle.

Presne. Kto by jej veril?

Možno len ja, pretože som zažila niečo, čo si neviem vysvetliť.
Malo to telo človeka ale také ostré zuby, aby dokázali v koži zanechať drobné vpichy nemá žiadna ľudská rasa. Podvedome som siahla na poranené zápästie, ktoré sa postupne zaceľovalo.

Začínala som sa pohrávať s myšlienkou, že to, čo ma napadlo nebolo človek. Behal mi z toho mráz po chrbte. Unavene som oprela hlavu o sklo, ,,hoď ma domov." Nemala som náladu ísť k nej a predstierať, že je všetko fajn.