Vlčia krv ✓

~Pravda~

,,Viem že sa ti to bude zdať zvláštne a že mi zrejme nebudeš veriť," vzdychla, vyzerala ako keby sa jej to nechcelo vysvetľovať, ako keby chcela od toho všetkého uniknúť.

,,Je to vlastne tak trochu šialené, ja keď som to počula prvýkrát, myslela som, že si moji rodičia robia srandu, vieš, myslím si, že na tom budeš rovnako," na perách sa jej sformuloval drobný úsmev.

Poposadla som si na stoličke a čakala na pokračovanie.

,,Vieš Charlotte, nie je všetko tak, ako to tvrdí spoločnosť. Niektoré veci sú... pred spoločnosťou ukryté. Pre bezpečnosť tých... bytostí," chytila si koreň nosa, nevedela ako ma pokračovať.

,,Tie rozprávky, čo som ti čítala o vlkolakoch," opatrne začala. Prikývla som, ,,áno, pamätám si na nich," boli to romantické príbehy o spriaznených dušiach so šťastným koncom a zamilovaným dejom.

,,Ak ma necháš hovoriť a vypočuješ si to bez toho, aby si odišla alebo mi skákala do reči tak ti to poviem na rovinu," prikývla som. Bola som úprimne zvedavá, čo predo mnou tajila. Možno som aj dúfala, že mi to aspoň trochu pomôže s vysvetlením niektorých situácií z uplynulých dní.

,,Je to tak trochu pravda, vieš. To všetko, o spriaznených dušiach je pravdivé a čaká to aj teba, Charlotte. Viem, že si myslíš, že si vymýšľam ale musíš tomu uveriť, čim skôr, tým lepšie. Tvoj otec je vlkolak, chce prísť k tebe, predtým než dosiahneš osemnásť rokov, pretože to už veľmi ten proces nespomalí."

,,Čože? Aký proces? Počkať, otec chce prísť sem? Ku mne? Načo sa vôbec obťažuje, celý môj život ma mal na háku."

,,Charlotte, to nie je pravda," pustila sa do obhajovania. ,,Musel prerušiť s tebou kontakty, aby sa proces tvojej premeny spomalil, keďže si len polovičný vlkolak. Bol so mnou v kontakte, vedel o tebe, zaujímal sa o teba ale musel sa držať z tvojho dosahu, bez toho, aby o to sám stál," založila si ruky na stole.

,,Chcela som ta týmto aj varovať, budeš mať osemnásť a tvoja spriaznená duša ťa začne hľadať. Nedá sa odhadnúť, kedy ťa nájde, môže to trvať roky, mesiace, týždne alebo len dni."

,,Čože? Ako ma nájde?" Bola som trochu zmätená.

,,Bude to cítiť, rovnako ako ty. Neboj sa, zamiluješ sa doň. Ak to nebude samotár, čo pevne dúfam že nie, ale bude mať svoju svorku, ku ktorej patrí, tak si ťa odvedie. Vlk je vždy nadriadenejší ako vlčica. Preto ide žena s mužom."

Čakala že začnem vyvádzať, no ja som len sedela a čakala ako bude pokračovať. Zdalo sa to absurdné ale nemala som dôvod tomu neveriť. Pomedzi to, ako hovorila som si znova pozrela na zápästie. Jazva zmizla, za tu krátku chvíľu čo bol Thomas preč.

Toto sa s normálnym telom nedialo, vedela som, že na tomto bude niečo pravdy.

,,Alfa je v hierarchií svorky najvyššie postavený vlk. Ma najväčšie právomoci. Jeho družka sa nazýva lunou, jeho pravá ruka je beta, to je to najdôležitejšie, čo by si mala vedieť predtým, než odídeš do nejakej svorky. Pamätaj, aj keď nebudeš svojho druha veľmi poznať, nedráždi ho, oni bývajú... veľmi majetnícky a agresívny keď sa jedná o ich družky."

,,Nedráždi ho, nenadväzuj dlhé očné kontakty s inými vlkmi, to je moja rada, budeš to mať tak ľahšie,"

,,Charlotte?" Po chvíli čo som mlčala sa znova ozvala. Zdvihla som k nej zrak aby som jej dala na vedomie, že ju vnímam.

,,Čo tu robil Thomas?" Opýtala sa obozretne.

,,Neviem, som zmätená z celej tejto situácie, čakala ma s ním Viktória pokiaľ som bola preč. Povedal mi čosi v tom zmysle ako ty, keď som sa ho opýtala čo je žač odvetil, že mi to má vysvetliť otec, lebo on na to nemá čas. Potom odišiel ale to už si tu bola."

,,Thomas je tiež Alfa, vedľajšej svorky LOBOS FUERTES, po španielsky silní vlci, musíme mať s nimi dobré kontakty, sú najsilnejšou svorkou v okolí tej našej, dúfam, že si ho niečím nenaštvala. Dcére Alfy by to tak ľahko neprešlo," jemne sa usmiala, potvrdila som jej, že ja som nevyvolala žiaden konflikt.

,,Kľudne sa choď prejsť, na čerstvom vzduchu to skôr spracuješ," nepriamo ma vyhnala von a ja som poslúchla.

Vzala som si bundu a staré tenisky, vybrala som sa na prechádzku do lesa, kde som kedysi chodila. Prišlo mi to ako fajn nápad počas týchto jesenných dní.

Zatiaľ čo som prežúvala jablko, ktoré som si vzala z kuchynskej linky premýšľala som nad dnešným dňom, myšlienky mi na moment zašli k Viktórií, ako sa objavila u nás doma.

Zastala som uprostred chodníka vyšľapaného lesnou zverou a takmer mi jablko vyletelo z ruky.

Oni sa poznajú?
Boli spolu, možno sa stretávajú, možno to nie je len priateľstvo ako som si namýšľala. Predsa sa jej dotkol ruky tak nežne... Nie. Ak by boli spolu, tak by nestál tak blízko mňa. Nemal by takú radosť, že ma jeho blízkosť vyvádza z miery.

Rázne som pokrútila hlavou a odhryzla z jablka.

To bol nejaký omyl. Ak by Viktória mala niekoho na obzore, bola by mi o tom povedala.

,,Sakra! Veď je to dcéra vodcu, ktorý nás nemá v láske! Nemôžem si dovoliť cítiť to, čo cítim," začula som útržok vety, nebola som tu sama.

Nečakala som, že na niekoho narazím, nechodí tu veľa ľudí. Odhodila som ohryzok do lesa a nenápadne kráčala ďalej.
,,Charlotte?" Otočila som sa za zvukom mena, za mnou stál Thomas s rukami vo vreckách a na tvári mal neutrálnu masku.

Snažila som si ho predstaviť ako vodcu. Nedokázala som to, vyzerá milo, neviem či by bol schopný rázne dávať rozkazy a neustupovať pred nikým a ničím, chrániť zvyšok svorky a hlavne rozhodovať nad všetkým, čo to obnáša.

,,Thomas," takisto som dala ruky do vreciek bundy.

,,Nie je ti zima?" Nakrčila som obočie keď som si uvedomila, že je len vo voľnom tričku. Uchechtol sa nad mojou otázkou.

,,Nemala by si tu byť, sú tu nebezpečné... stvorenia," dokončil. Ja som sa rozpomenula. Ako som mohla zabudnúť. Oči sa mi rozšírili, pripravovala som sa na útek ak by to bolo nevyhnutné.

,,Pokiaľ viem, nebezpečný si tu len ty," ustúpila som o krok späť.
,,Máš pravdu, v tomto momente áno," uškrnul sa, v očiach mu žiarili pramienky radosti, cítila som, že si bude chcieť zo mňa uťahovať.

V očiach mu zasvietil neprirodzene svetlý pásik, nenútene sa obzrel, keď sa otočil tvárou späť ku mne, zostala som stáť bez pohnutia.
Očné zuby mal neprirodzene pretiahnuté a ostro zakončené, no to nebolo to, čo si získalo moju plnú pozornosť.

Jeho oči. Od tých som nedokázala odtrhnúť zrak. Svietili na modro, boli neprirodzene svetlé a zreničky mal trochu zúžené ako predátor.

,,Ukľudni sa, tvoje srdce ti ide vyskočiť z hrude," prevrátil otrávene oči.
,,Ty.... Ty to počuješ?" habkala som, nutne som potrebovala prísun vzduchu aby som tu neodpadla. Uškrnul sa a prstom sa dvakrát dotkol ucha.

,,Aha, jasné špičkový sluch," utrúsila som ironicky. 

Klopýtla som dozadu, rozpažila som ruky aby som nabrala stabilitu, prišlo mi zle ani som nevedela z čoho.

Vystrašene som vzhliadla k Thomasovi, nechcela som omdlieť v jeho blízkosti, hlavne nie ak tu nie je nikto iný, kto by mi pomohol.

Byť bezvládna v blízkosti vlkolaka, keď som si ešte stále nebola istá, či to nebol on, ktorý ma v tú noc napadol bolo posledné, čo som si želala.

,,Máme očakávať prechod vlkolakov, ktorý ťa budú hľadať cez naše územie?" Na tvári sa mu objavil zvláštny úsmev popri tom, ako vyslovil túto vetu ale ihneď zmizol.

,,Charlotte, si v poriadku?"
Áno, chcela som mu odpovedať, nechcela som byť slabá v očiach potenciálneho nepriateľa, no nedokázala som to. Cítila som, že strácam vedomie a nakoniec som presne ako predpokladala, upadla do temnoty.