Vlčia krv ✓

~Útok~

„A toto ma znamenať čo?!" Thomas ma odtrhol od Patrika, ktorý ako keby takúto reakciu plne očakával. Šibalsky na mňa žmurkol a venoval Thomasovi pohŕdavý úsmev.
Zmätene som zvraštila obočie a snažiac sa vytrhnúť z Thomasovho zovretia o krok ustúpila.

„Bol by mi povedal čo je," zasyčala som mrzuto, nechápala som, prečo Thomas takto reaguje.
Vedela som, že sa opäť k tejto konverzácií tak ľahko nedostanem.
„Ešteže som zakročil," vyceril ostré zuby, „kto vie čo by si mu bola ochotná ponúknuť za odpovede," horko zavrčal a mne sa z toho významu prevrátil žalúdok.

„Thomas?" oslovila som ho zaskočená.
„Čo si to povedal?" ignorovala som Moora, ktorý stál vedľa nás. Už to v tejto chvíli to pre mňa stratilo hodnotu. Thomas mi nepriamo naznačil, žeby som bola schopná sa vyspať s niekým iným.

„Ty si myslíš žeby som... žeby..." priečilo sa mi povedať to. „Si bola ochotná s nim niečo mať, áno tak to vyzeralo," aj keď som to pochopila z predošlej vety, ale keď to povedal takto priamo zabolelo to viac.

Ublížene som sa odtiahla a on moju pažu tentokrát pustil.
Bez slova som odišla na chodbu. Bolo mi jedno, že takúto príležitosť byť s Moorom zrejme už nedostanem.

„Žiarlivý druh," uškrnul sa Patrick a mne okamžite docvaklo, že to bol jeho zámer. Vyvolať v Thomasovi veľkú dávku agresie a žiarlivosti, aby sa vyhol otázkam a mohol slobodne odísť.

„Charlotte," Thomasov hlas bol previnilý, vedel čo spravil, ako ma ranil. Kráčal za mnou na chodbu no ja som nezastavila.
Schytil ma za ruku a ja som ňou prudko trhla. „Čo!" skríkla som, bola som naštvaná a hlboko ranená.

„Prepáč, ja som to tak nemyslel," zamračila som sa, povedal riadnu hlúposť, „presne tak to vyznelo, že to tak myslíš," oponovala som mu hnevlivo.

„Charlotte," znova ma oslovil v snahe zmierniť môj hnev, za ktorým som ukrývala pálčivú bolesť, jemne sa mi dotkol predlaktia.
„Prepáč, bol som nahnevaný, keď som otvoril dvere a videl som teba, ako blízko neho si bola, nedokázal som sa ovládať, bol to impulz, ktorý prebral kontrolu nado mnou. Vážne som ťa nechcel uraziť, alebo raniť ale v tej chvíli to vyzeralo, ako keby ste boli práve po bozku."

Prekvapene som naň zostala hľadieť, aj môj hnev ma rázom prešiel. Položila som dlane na jeho tvár, pre neho to bol impulz, rázne sa mi dotkol perami pier. Bozk som mu opätovala snažiac sa ho krotiť, vedela som, že jeho túžba rastie každým mojím dotykom.

Ktosi si na chodbe odkašľal, čo mi roztiahlo ústa do samovoľného úsmevu. Myslela som totiž, že to je Patrick. No keď som sa odtrhla od Thomasa, prebehlo mnou zdesenie. Na chodbe stála Ivana, v ruke držala dlhú zbraň. Prudko som hlavou otočila aby som preskúmala možnosti úteku, no bohužiaľ, na druhej strane stál John s kladkovou kušou v ruke. Ležérne sa opieral o rám dverí, voľnú ruku držal pred tvárou, zrejme si nechtami vyberal špinu spod nich. No uhrančivým pohľadom prepaľoval mňa.

Trocha som sa nahla, aby som videla na učebňu, v ktorej sme nechali Patricka. Bola prázdna. Cez otvorené okno do nej prúdil teplý vzduch.
Aj tak nemohol ďaleko utiecť, to okno viedlo len na dvor, a jediná možnosť úniku, v tomto neskorom čase bola otvorená len hlavná brána, pri nás.

Vo svojej neporušiteľne dobrej nálade k nám na chodbu prihopkala Viktória. Nevšímala si strach v mojich očiach pokiaľ sa nerozhliadla.
„Ivana?" zmätene pohľadom zablúdila k žene, ktorá držala v rukách smrtiacu zbraň.

„Viktória, ja som ti vravela aby si s ňou preťala všetky kontakty, že s ňou nie je niečo v poriadku," hovorila k nej, ale veľmi jej nevenovala pozornosť. Zato zostala nemilé prekvapená, keď sa Viktória postavila do trajektórie medzi nás a Ivanu.

„Viktória poď sem," prikázala jej, „škola je o takomto čase už prázdna, takže nám nik nebude brániť aby sme vykynožili škodlivý plevel," dych sa mi pri tých slovách zadrhol v krku, no Viktória zostala vzdorovito stáť.
„Nie."

Videla som, ako Ivane zadrhol dych, nečakala, že jej bude niekto oponovať. „Viktória," výhražne zasyčala.

Thomas ma pomalými pohybmi presunul popred mňa a natočil sa dozadu, aby som nebola nechránená. John sa stále opieral o dvere, s hraným nezáujmom hľadel pred seba.

„Viktória, varujem ťa!" v Ivane to vrelo.
„Musím si konať svoju povinnosť, city v tejto chvíli idú bokom," až sa mi zazdalo, že to myslí úprimne, že je jej to ľúto. Až do chvíle, kedy sa chodbou ozval tupý zvuk nabitia zbrane.

Dych sa mi zadrhol v krku. Namierila dopredu, dávajúc Viktórií posledné sekundy, aby si svoje konanie rozmyslela.

Rázne som vykročila vpred, za ohlušujúceho zvuku streliva.
Odsotila som Viktóriu na poslednú chvíľu z trasy smrtiaceho projektilu.

Zvraštila som tvár bolestivou grimasou, keď mi uši ovieval zdesený krik. Príliš veľa decibelov na môj vycibrený sluch. Zakryla som si ich dlaňami, na ktorých som pocítila mokrú krv.

Vreskot ustál a ja som zostala ležať na zemi, nevediac so sebou pohnúť.

Čakala som, kedy sa to skončí. Moje posledné chvíle na tomto svete, v spoločnosti Thomasa, ktorý ma už nemá ako zachrániť. V mysli sa mi vytvoril jeho obraz, tvár na ktorej si hovel bezstarostný, pokrivený úsmev, ktorý som na ňom tak milovala.

Žeby bola smrť rýchla a bezbolestná?