Vlčia krv ✓

~Legenda, časť prvá~

Nachádzali sme sa na druhom poschodí dvojposchodového domu vanilkovej farby. Viktória práve prešla dvermi, v rukách niesla podnos, na ktorom boli tri hrnčeky čaju a kúsky čokolády nalámané v sklenenej miske s vyrytými ornamentmi.

Hrnčeky a misku s čokoládou vyložila na sklenený stolík pred nami, podnos vzala späť do rúk: „Ešte si skočím pre podklady, hneď som späť," zašvitorila a odišla z izby.
Poposadla som viac dozadu na oranžovej pohovke, kde som sedela spolu s Thomasom.

„Tak a môžeme začať!" položila hrubý spis, na ktorom bola kniha a úplne na vrchu bol hárok papierov spojený spinkou. Všimla som si fixkami zvýraznené časti na prednej strane a vo vrchných častiach ďalších stranách sa nachádzali ponalepované žiarivé kúsky papiera. Takto mala zrejme označené dôležité časti.

„Píše sa tu o mnohých veciach, veľa som sa dozvedela. Napríklad že puto spriaznených duší dokáže prelomiť len veľmi málo veci," úskokom na mňa zazrela a bez náznaku pokračovala.
Vzala som si šálku s čajom do rúk a odpila si z čaju. Teplá tekutina mi zaplnila vnútro a prijemne ma zahriala.
Sekla som pohľadom k Thomasovi. Podivne na mňa hľadel a krčil obočie i nos.

Čo mu to napadlo?
Venovala som mu jemný úsmev a pozornosť obrátila na rozprávajúcu Viktóriu.

„Spravila som si o tom poznámky a niekoľko bodov, ktoré mi prišli zaujímavé som vypísala. Takže, teraz k vlkolakom..." pretočila na ďalšiu stranu a začala rozprávať.
„Vlastnosť zamieňať duše ľudské za zvieracie sa objavila tisícky rokov dozadu. Je zaznamenaná na jaskynných maľbách v Laseaux-".
„Chcem vedieť len to, kvôli ch sme prišli, ostatok ma nezaujíma, máme málo času," podráždene zavrčal Thomas. Viktórii sa značne stratila dobra nálada, zrejme sa tešila že nám vyrozpráva čo všetko zistila.

„Ja tu ostanem, môžeš mi o tom potom porozprávať," prikývla som na utvrdenie mojich slov a dopriala si dúšok bylinkového čaju. Ten Thomasov, ležal na stole nedotknutý.
„Gréci považovali domorodcov, ktorí obývali pobrežie čierneho mora za Neuriánov - čarodejníkov, ktorí na seba vedeli brať vlčiu podobu len počas nocí," rozrozprávala sa Viktória.

„Potomkovia ich rodu zistili, že premenu spôsobuje vírus Lyc-V. Ľuďom to pripadalo smiešne tak tie zápisky vyhodili. Po niekoľkých rokoch tieto spisy v ľanovej látke ukryté hlboko pod zemou našiel taliansky vedec a archeológ, ktorý bádal na vlastnú päsť- Nazareyi Lycantro. Vírus, ktorý zmutoval so snahou napodobniť Lyc-V testoval na ľuďoch. Po nociach so svojím pomocníkom vykrádali čerstvé hroby, aby mohol skúmať anatómiu ľudského tela. Po niekoľkých neúspešných pokusoch prišiel na spôsob ako vylepšiť vírus a vyskúšal ho na vlastnej koži. Vlkolaci, ako ich poznáme dnes-" úskokom pozrela na Thomasa no ihneď sa vrátila k čítaniu svojich zápiskov.

„-vďačia za svoju podobu a gény vedcovi, ktorý obetoval svoj život na úkor vedy. Z Nazareya sa stal vlk. Veľmi veľký, väčší ako bežný vlk dravý. To je váš predok. Predtým vlkolaci vyzerali takto," vyzdvihla jednu stránku, ktorú mala založenú medzi papiermi a podržala ju vo vzduchu. Bola to kópia listu z knihy, z ktorej mala tieto poznatky.
Na papieri bol prefotený podrobný náčrt vlkolaka spravený Nazareyovou rukou. Na obrázku bol človek, ak sa to dá tak nazvať, zuby, ktoré mu vyčnievali z papule boli už na pohľad ostré ako dýka, boli dlhé a na konci ohnuté. Cez ne visel jazyk, úzky a slizký ako had.
Bol zhrbený, srsťou mal pokryté celé telo, namiesto nechtov mal dlhé pazúry zmáčané od krvi.
Stehennú kosť mal na rozdiel od človeka kratšiu, hrudník mohutnejší. Oči veľké, tmavé, skoro mu nebolo vidno dúhovku, takú veľkú mal zreničku.
Chodidla mal široké a krátke. Keď človek zapojil poriadnu dávku fantázie tak sa mu jeho noha mohla podobať vlčej labe.