Vlčia krv ✓

~Vlastnosť prezrádzať~

„Sadni si," vyzval ma Leron opäť, precitla som.

Pomalým, šuchotavým krokom som obišla drevený stolík, na ktorom boli rozložené šálky kávy. Nemysleli ste si, že vlkolaci pijú kávu, že?

Nepotrebujú kofeín, energie majú aj pre menšiu skupinu ľudí.
Pijú ju zo zvyku, aby sa ľuďom podobali.
Nechápem ich, aj tak ich nik nevidí.

Ja osobne kávu nepijem, nechutí mi.
Sadla som si do rohu sedačky, Leron sedel oproti mne, v ruke šálka kávy.
„Ešte nás nik oficiálne nepredstavil. Som Leron."
Natiahol ku mne ruku ponad stôl a ja som ju váhavo prijala.
„Charlotte," špitla som potichu.

Nevedela som, čo mám čakať od človeka sediaceho oproti mne. Skrčila som sa na koženej sedačke pred jeho ostrým a skúmavým pohľadom.
Naklonil hlavu do strany a zasmial sa nad mojim činom.
„Necítim z teba vlka," konštatoval a uchlipol si z hrnčeka.

„Čože?" nevedomky som povytiahla obočie a obozretne sledovala každý jeho pohyb. Myslela som, že Thomas s ním už všetko prebral pokým sme tu s Ellou neboli.

„Necítim z teba vlka," zopakoval, „stalo sa niečo?" To ako mysli vážne?
„Vyskytli sa menšie komplikácie," sklopila som pohľad na svoje ruky, ktoré som si vložila do lona a hrala sa s lemom hnedého tričká s krátkym rukávom.

„Aké komplikácie?" vyzvedal ďalej a mne bolo každou sekundu viac nepríjemne v jeho spoločnosti.

„Aké, komplikácie," medzi tými dvoma slovami nechal značnú medzeru aby zdôraznil význam tých slov.
Tápavo som naň zahliadla.
Leron bol naklonený dopredu, lakťami sa opieral o kolená a v rukách držal biely hrnček so zlatým lemom.

Mala som pocit, že jeho pohľad mi smeruje až do duše no napriek tomu som ho nemohla odvrátiť.

Chytil ma do pasce svojich oči.
Nebolo to príjemné, ako keď si s Thomasom hľadíme uprene do očí, aspoň ako sme to kedysi robili, pred tým všetkým.
Mam pocit že sa vzďaľujeme.
Že už naša láska nie je taká silná, ako bývavala.

Možno mal Liam pravdu, milovala som ho len vďaka tomu zázračnému putu, ktoré vzniklo medzi nami vďaka našim podstatám.

V kútiku duše som aj tak dúfala že ma miluje. Predsa ma zobral na rande a požiadal o ruku, alebo sa mýlim?
Mýli sa moje srdce, ktoré mi ide práve vyskočiť z hrude?

„Nechcem o tom hovoriť," odpovedala dom na otázku, ktorú mi položil Leron. Po celý čas mi hľadel do očí, ako keby v nich čítal odpovede bez toho, aby som to chcela, aby som mu ich sama povedala.

„Bol tu...Jeden," slová sa drali na povrch. Jazyk ich pomlel, nebolo mi dobre rozumieť. Nechápala som čo sa to deje.
„Človek, teda nie, nebol človek, ale..." nechcela som mu to povedať. Nepoznám ho, nechcem aby to vedel, je to moje tajomstvo, môj život.
„Upír."
Zmĺkla som. To slovo zo mňa vyletelo samo. Ako celá veta, síce trocha trhane ale význam tam bol. A teraz to vedel.

„To bolo vážne také ťažké povedať?" zľahka sa zasmial a položil šálku s dopitou kávou na stolík.

Čože?

Konečne ma pustil zo zajatia svojich zelených oči a ja dom uhla pohľadom.

Čo sa to tu práve stalo?

Len svojim zrakom ma prinútil vysloviť to, po čom sa väčšinou zrútim. A teraz sa cítim celkom v pohode.
Tupo som zízala na cudziu šálku na stole.

„Čo si zač?" prehovorila som. Bála som sa naň pozrieť, aby zo mňa nevytiahol ďalšie informácie.

„Vlkolak, ako ty. Teda ako si kedysi bola."
Vnútro mi stiahlo bolestivým kŕčom.
On sa mi hádam vysmieva.