Vlčia krv ✓

~36~

Pocítila som jemne šklbnutie na ruke, no nebola som si istá či to nie je sen.

Pomaly som otvorila oči, Thomas ležal na posteli, spal na bruchu a pravá ruka mu visela cez okraj postele. Vstala som a vyzrela von oknom, stále bola tma no oblohu osvetľoval strieborný mesiac. Smutne som sa naň usmiala a ako v mrákotách sa pobrala do kúpeľne.

Cítila som sa zvláštne malátne ako keby so mnou nebolo niečo v poriadku.

V hlave mi trešťalo a vôbec som nedokázala prísť na to, z čoho. Dokonca som ani nevypila priveľa vína dnešný večer. Práveže keď sme prišli s Thomasom sem, tak som bola v poriadku. Nepociťovala som závraty, bolesti hlavy ani nič podobné. Na tvári mi vyskočil úsmev, táto noc bola úžasná.

Rukou som sa zachytila umývadla lebo sa mi podlomili kolená, cítila som sa priveľmi zoslabnutá.

Pomaly som rukou na stene pri dverách nahmatala vypínač. Zrkadlo osvietilo tlmené svetlo a ja som pristúpila bližšie. Chcela som si prezrieť svoj krk.

Po noci strávenej s Thomasom som si nebola istá, či ma v zápale vášne neoznačil. Ak by som bola stále zdravá vlčica, tak by sa s mojím telom nič nedialo. Ale keďže som stratila svojho vnútorného vlka, nevedela som, ako moje telo príme uhryznutie.

No nebolo tam nič. Zmätene som zodvihla ruku a dotkla sa holej kože na krku, prstami som blúdila po pokožke a po chvíli som ju presunula nižšie, k opuchnutým perám a obkreslila som ukazovákom ich kontúru.

Cítila som sa zvláštne.
Niečo bolo iné. Srdce rýchlo tepalo, akoby sa snažilo dostať preč z klietky, vytvorenej mojim telom.

V hlave mi stále nepríjemne trešťalo a ruku, ktorú som mala pri tvári pochytila mierna triaška. Zvraštila som obočie, zmätená prítomným okamihom. Strácala som kontrolu nad vlastným telom.

Trasúcou sa rukou som otočila kohútikom, pustila sa ľadová voda, ktorou som si ošpliechala tvar.

Opäť som sa chytila umývadla. Nedokázala som sa udržať pevne na nohách, aj napriek mojej snahe som sa po chvíli ocitla na dlážke.
Aspoň že nebola zimná. V kúpeľni totiž bolo podlahové vykurovanie.

Začala ma chytať panika, keď som sa pokúsila vstať a nedokázala som hýbať dolnými končatinami. Moje dýchanie sa stavalo čoraz hlasnejším. Ani som si do neuvedomila, dychčala som ako astmatik.

Pri každom nádychu aj výdychu zo mňa vyšiel sípavý zvuk, cítila som sa ako keby mi niekto tlačil na hrudník, priložil mi tam balvan a ja som bola príliš slabá aby som sa bránila a zodvihla ho.

Nejako sa mi podarilo otočiť na chrbát, ruku som tlačila na svoju hruď v snahe zmierniť bolesť.

Namáhavo som otvorila oči práve v momente, aby mi do zorného poľa vošla tmavá postava. Mala výrazné kontúry obrysu, no nedokázala som prinútiť svoj zrak aby som rozoznala črty tváre.

V tomto rozpoložení, mozog pracoval nezávisle od tela. Vytváral si vlastné obrazy reality.
Triaška pomaly putovala celým telom, lomcoval mnou strach.
Snažila som sa rozpoznať osobu približujúcu sa ku mne.

Po chvíli som dokázala rozpoznať tmavé oči, zatajila som dych nad týmto faktom. Chladnou rukou som sa dotkla tváre, aby som sa trocha prebrala, pretože toto nemohla byť pravda. Začala som sa modliť k Bohu, aby prišiel Thomas a zachránil ma spred krutých pazúrov Liama.

Bol to totiž on, Liam, pomaly sa približujúc ku mne, so starosťou v očiach.
Tento fakt ma úprimne zarazil.

Prečo sa Liam zaujímal o môj zdravotný stav a vôbec, čo tu vlastne robil?

Strach sa mi šíril celým telom, obaľoval ma ako had ovíjajúci svoju korisť, ktorá nemá šancu ujsť z pazúrov smrti.

Očné viečka som silou tlačila k sebe. Ak prišiel sem, Boh vie čo so mnou chce robiť. Aspoň to nebudem vidieť.

„Lottie?" zavolal moje meno. Odmietavo som stiahla pery do úzkej linky.

Pocítila som dotyk na lopatke, chladné prsty sa ovinuli okolo paže a mnou opäť trhlo. Prebehla mnou ďalšia vlna strachu.
Čo chce so mnou robiť? Nenarobil už škody dosť? Zničil ma. To by mu malo stačiť. Už nikdy nebudem tým človekom, kým som bola pokiaľ som ho nestretla.

Moje telo sa posúvalo po dlážke proti mojej vôli, niekto ma ťahal po dlážke.
Vedela som, že Thomas bude niekde blízko mňa, že ma ochráni. Pohyb môjho tela bol podnetom k otvoreniu očí. Snažila som sa rozlepiť očné viečka, čierne mraky sa mi prelínali pred očami no našťastie pre mňa, tma, ktorú som videla postupne ochabovala.

Zrak som mala príliš rozmazaný, stálo ma to veľa námahy zaostriť na človeka, ktorý ma držal v náručí.

„Thomas," zachripela som, pohladil ma po tvári a odhrnul mi z nej vlasy.
Museli sa mi v hlave vytvoriť halucinácie utvárajúc tak môj strach - Liama.

On bol výplod mojej vystrašenej mysle.

,,Thomas," šepla som aby som s ním nadviazala kontakt, no nepočula som svoj vlastný hlas. Vystrašilo ma to a srdce sa znova rozbehlo o čosi rýchlejšie.

Prichádzam o zmysly.

Prestala som cítiť teplo, ktorým ma odspodu hriala podlaha, znova som zaostrila na vzďaľujúcu sa miestnosť. Thomas ma odnášal v náručí preč z kúpeľne.

Bolo to ako ohňostroj, nečakané a predsa krásne. Neviem čo sa dialo, neodvážila som sa otvoriť oči. Stačilo mi, čo som cítila.

Bolo to ako tisíc drobných čiastočiek, ktoré mi postupne dopadávali na moje krehké telo a hladili ho. Príjemné a nežné. Nemohlo to byť skutočné ale predsa som si želala, aby sa to nikdy neskončilo.

Vykukla som spod privretých viečok, na mojej pokožke sa neobjavili žiadne drobné tvory s jemnými nožičkami ako páperie. Žiadne malé čiastočky čohosi, čo mi dodalo energiu ako káva po ránu.

Pomrvila som sa v jeho náruči a on ma opatrne spustil na zem.

„Čo sa stalo?" opýtal sa ma obzerajúc si moje telo. Bol pripravený kedykoľvek zasiahnuť.
„Neviem" šepla som, v hrdle som mala vyprahlo, „Liam... zdalo sa mi, že tu je," obozretne som pohľadom prečesala miestnosť. „Odrazu mi prišlo nevoľno, nepoznám dôvod prečo. Končatiny mi oslabli, ja som... sa nedokázala udržať na nohách." Na konci vety mi zoslabol hlas, takže som to ukončila potichu, s intenzitou hlasu ako vánok.
Zdvihla som k nemu zrak.

„Chcel som ťa odniesť k lekárovi, keď som vyšiel von z kúpeľni a tvoja pokožka sa dotkla mesačného svitu... objavili sa na nej zvláštne trhliny. Boli tmavé, skoro až čierne no rozoznal som tam trocha fialovej. Tmavofialové. Bolo to ako... mramor. Vyzerala si ako z mramoru."

„Mesačný svit-" len som váhavo začala vetu, keď prírodou zaznel hlasný hrom a rozbrnelo sa mi telo.
Otočila som sa k oknu, Thomas prešiel popri mne, periférne som ho videla no neobťažovala som sa naň obrátiť celú svoju pozornosť. Cítila som sa žiadaná.

„Lottie," dlaňou sa mi jemne obtrel o líce, „tvoje oči nabrali odtieň fialovej."
Aj keď nebo bolo úplne čisté, len veľký strieborný kruh sa nachádzal na oblohe ja som cítila tu energiu, ktorá sa zjaví. Čo nevidieť.

„Charlotte..." oblohu preťal blesk a Thomas stíchol skôr ako stihol začať svoju myšlienku.

Blesk bol svetlý, rýchly a presný. Zasiahol les, svoj cieľ a zostala po ňom na oblohe fialova stopa.
Vedela som, že to má niečo spoločné so mnou. Fialová žiara ma k sebe vábila.
Cítila som to.
Fialová dymová stopa zmizla a ja som spolu s jej odchodom stratila vedomie.
Náraz som nepocítila, Thomas ma musel zachytiť.