Vlčia krv ✓

~48~

Drepla som si k Viktórií a takisto sa oprela o stenu.
Ona si položila hlavu na moje plece a vzdychla.

„Neviem, čo mám robiť," zašepkala skrušene.

„Máš ho úprimne rada?"
Na to, aby som sa pokúsila jej dobre poradiť musím mať jasno v jej pocitoch.

Ozvalo sa buchnutie dverí, Thomas vyšiel zo spálne s neutrálnym výrazom v tvárí. Očakávala som, že mi venuje aspoň jeden pohľad a nachvíľu zhodí svoju masku, aby som dokázala vylúštiť jeho emócie.

Prešiel okolo nás, ani raz sa nepozrel mojím smerom. Zarmútilo ma to, no snažila som sa to rýchlo zakryť, keď na mňa Viktória uprela svoj pohľad.

Čakala, kým sa Thomas stratí z nášho dohľadu než prehovorila:

„Na tom nezáleží, je to upír a ja som lovec, prečo nedokážem žiť v normálnom spoločenstve s normálnym človekom dopekla!"
Zahromžila, prekvapene som pozdvihla obočie nad jej rýchlou zmenou nálad.

„A ja som hybrid," jemne som jej pripomenula.
„Nadprirodzeno sa bude pohybovať vôkol teba navždy, je len na tebe, do akej miery ho k sebe pustíš," pozdvihla jeden kútik úst a otočila sa tvárou ku mne.

„Predstav si Ivanu, ako by šalela ak by zistila, že chodím s upírom. To by bola posledná kvapka trpezlivosti, aj tak sa správa dosť čudne ak sa náhodou dozvie, že trávim svoj voľný čas s tebou."

Náhodou? To jedno slovíčko ma zaujalo. Náhodou? Oni už netrávia spolu svoj voľný čas? Pozdvihla som obočie.

Vedela som, že svojou nemou otázkou odbočím od hlavnej témy ale nedokázala som to lem tak pustiť. Príliš ma to zaujalo.

„Nie som s ňou v každodennom kontakte," začala vysvetľovať. „Len občas k ním zavítam, aby sa nepovedalo, že na nich kašlem," zaškľabila sa.

„Ja som si myslela... Že ty chodíš s nimi... na výpravy," posledné slovo zo mňa vyšlo s dávkou neistoty.
Nevedela som, ako to mám nazvať.

„Áno, zo začiatku som bola pri nej skoro stále. Už som sa trochu oklepala a nie som taká vystrašená. Z Jakuba sa vykľul celkom normálny chalan, nevykusuje ako jeho matka, nevyzvedá a nevrhá na mňa nevraživé pohľady ak sa dozvie, že som sa stýkala nadprirodzenom." Zasmiala sa a drgla ma do ramena.

„Občas sa na teba pýta, v priateľskom slová zmysle, samozrejme," zachechtala sa.

„Nečudovala by som sa, ak by ťa chcel niekedy vidieť. No stavím sa, že by si ho nespoznala. Nedokážem pochopiť, že stále rastie. Už ma takmer dva metre!"

Na tvári som mala nasadený prekvapený výraz. Dlho som ho nevidela, to je pravda ale nie je možné aby stále rástol!

„Nebýva už pri Ivane," vysvetľovala ďalej Viktória.
„Našiel si prácu v meste a kúpil si špeciálne upravený terénny džíp, v ktorom uchováva lovecké náčinie, takže ja nemusím vláčiť so sebou zbrane. Ak je niečo naliehavé, tak ma jednoducho vyzdvihne a..." odmlčala sa, zrejme usúdila, že nebudem chcieť počuť všetky podrobnosti z ich operácií.
Jemne som prikývla.

Z kuchyne k nám začalo doliezať podivné ticho.

„Ideme k nim?" Opatrne som sa opýtala , umierala som tuhou zistiť náladu v miestnosti plnej nadprirodzených bytostí. No na druhú stranu, nevedela som, ako je na tom emocionálne Viktória.

Chvíľku rozmýšľala a potom opatrne prikývla. Pomohla som sa jej postaviť na nohy, vykročili sme chodbou.

„Vieš čo?" Ozvala sa znenazdajky celá nervózna.
Zmätene som na ňu pohliadla a čakala, kým bude pokračovať.

„Nechcem tam ísť, neviem čo mám robiť," zašepkala.

Chápavo som prikývla a usmiala sa na ňu.

„Môžem ťa odviesť domov, ak chceš a stretnúť sa s ním môžeš aj nabudúce, alebo vôbec. Mám pocit, že ten upír tu chvíľu pobudne tak mu môžem niečo odkázať. Stačí povedať," povzbudivo som sa na ňu usmiala a snažila sa zakryť záchvev strachu, ktorý sa ma zmocnil ako divoká šelma.

Upír bude obývať tento dom.
Zase.
A ja neviem čo mám od neho očakávať.

Potichu som si pobrukovala melódiu z rádia, zatiaľ čo Viktória hľadela na stromy, ktoré sme cestou míňali.

Pokukovala som na ňu každú chvíľu. Zdalo sa, že mi chce o niečom povedať no vždy si to rozmyslí.
A ja som sa nechcela vtierať a vyčesávať z nej informácie ako z chlpatého koberca.

Pomaly sme sa blížili k ulici, kde bývala, zastavila som na chodníku pred domom a nechala motor bežať.

Sedela na mieste spolujazdca bez pohnutia a ja som poslušne čakala.

Takmer som videla ako zvádza vnútorný boj sama so sebou, či má so mnou započať rozhovor alebo má radšej odísť.

Zložila som obe ruky z volantu a nechala ich voľne položené na stehnách, zatiaľ čo motor bežal navoľno.

„Radšej ti zavolám neskôr," vyslovila, keď videla ako jej matka vykukuje z okna, aby zistila kto stojí na chodníku.

Zatvárila sa prekvapene, keď uvidela vystúpiť Viktóriu.
Vzdychla som a vyklonila sa z okna na dverách spolujazdca aby nemala Viktória zbytočné problémy.

Zabávala som jej a ona mi trochu zahanbene odmávala z okna spať.

Viktória vďačne prikývla keď som zaradila rýchlosť a vyšla na takmer prázdnu cestu.

Takmer som horela túžbou dozvedieť sa, čo sa deje vo vile.

Ledva som dorazila domov, neobťažovala som sa so zatváraním garážovej brány.

Schody som brala po dvoch a nevšímala si zvedavé pohľady okoloidúcich ľudí.
Ani strážcov. Tí si už zrejme myslia, že nemám v hlave všetko v poriadku.

Raz sa okolo nich vlečiem so slzami v očiach a zvýšenou hlavou. Potom s neutrálnou maskou a teraz s dychtivosťou vpísanou v tvári.

Chodba bola podivne tichá, snažila som sa dostať pod kontrolu splašený tlkot srdca a zrýchlený dych.

Nesmiem zabúdať, že každý by to počul a bolo mu jasne, že som zo zvedavosti behala po schodoch.

Zopár krokov pred kuchyňou by sa dalo povedať o mojom tepe, že je vcelku normálny.

Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, aby som utíšila srdce a vstúpila do malej miestnosti.

Myslela som, že Ziphin bude sedieť za stolom, spolu s Thomasom. Leron spolu s Ellou sa budú opierať o kuchynskú linku.

No od pohľadu, ktorý sa mi naskytol malo moje fantazírovanie poriadne ďaleko.

Drobná miestnosť osvetlená žiarivkou ukrytou pod lampou bola prázdna.

„Sakra," zakliala som. Teraz sa musím nenapadne popozerať po všetkých miestnostiach, kde by mohli byť.

Len dúfam, že nikto nebude zranený.

„Hľadala si niekoho?"

Ozval sa za mnou upír, s výkrikom som sa v skoku obrátila tvárou v tvár jedincovi, ktorého som sa obávala už len pre jeho pôvod.

___

Ospravedlňujem sa, že som Vás nechala tak dlho čakať.
Dúfam, že ste na mňa a na tento príbeh ešte nezanevreli. 🙈

-Zania