Vlčia krv ✓

~Znovuzrodená~

O niekoľko mučivých sekúnd sa bolesť zmenila.

Dobrá správa bola, že začala pomaličky ustupovať z končekov prstov a špičiek nôh. Proces opúšťania môjho tela bol vážne pomaly, ale aspoň sa dialo niečo nové. To muselo byť ono... Bolesť odchádza.... Čochvíľa bude preč.

Zlá správa ale bola, že oheň v mojom hrdle sa zmenil, neustupoval a nebol rovnaký ako predtým. Teraz som nie len horela, ale bola som aj vyprahnutá. Vyschnutá na kosť. Tak smädná, túžiaca po tekutine ktorá by uhasila môj spaľujúci smäd.

Spaľujúci oheň a spaľujúci smäd...

A ešte to nebol koniec. Spaľujúci oheň vnútri môjho srdca, uprostred svalov priberal na sile.
Je to ešte vôbec možné?
Tlkot srdca sa zrýchľoval, mala som pocit že mi čochvíľa vyskočí z hrude, no ešte aj tak sa jeho rýchlosť stupňovala - oheň doháňal jeho rytmus k novému šialenému tempu.

To neznesiteľné teplo začalo pomaly ustupovať z mojich dlaní, zanechávajúc ich dokonale bezbolestné a chladné. Ale stále zasahoval do môjho srdca, ktoré horelo viacej ako slnko a búšilo novou, zbesilou rýchlosťou.

Niekto opäť kráčal ku mne, počula som kroky, no najhlasnejší zvuk v tejto miestnosti bolo moje - o preteky bijúce srdce, ktoré dokonalo dopĺňalo tempo ohňa.

„Už je skoro koniec," konštatoval nejaký hlas. Ak by som nemala srdce v jednom ohni, tak by mi aj bolo od radosti poskočilo. Cítila som, že tá veta patrila mne, že bola o mne.

Moja úľava z jeho slov bola nasledovaná mučivou bolesťou v mojom srdci.
Zápästia i chodidlá boli úplne oslobodené, oheň v nich už úplne zhasol.

Srdce stále búšilo rýchlosťou otáčok helikoptéry, oheň v strede môjho hrudníka sa rozzúril, vysávajúc posledné pozostatky plameňov zo zvyšku môjho tela aby podnietil ešte väčší oheň.
Bolesť bola neskutočná, no prelomila moje ochabnutie a spôsobila to, že som sa prehla v chrbte, oheň ma ťahal hore, za mojím srdcom.

Keď môj trup znova klesol na stôl, nedovolila som žiadnemu ďalšiemu kúsku môjho tela pohnúť sa.

Navonok som nič neukázala no vnútri mňa sa odohrávala vojna - moje zbesilé srdce pretekalo so spaľujúcim ohňom. Nikto nevyhrával. Oheň bol odsúdený k zániku, pretože už spálil všetko, čo sa dalo a srdce bežalo v ústrety poslednému úderu.

Oheň sa sústredil na poslednú časť môjho tela, ktorá ešte odolávala jeho spaľujúcemu žiareniu. Ozvenou mu bolo hlboké, prázdno znejúce buchnutie. Srdce dvakrát vynechalo úder a potom tíško buchlo už len raz.

Ten posledný.

Zaznelo úplné ticho, nebolo nič počuť, ani dýchanie osôb, ktorých prítomnosť som cítila. Pootvorila som opatrne oči, keď ten oheň pominul a s úžasom zízala pred seba.

Všetko bolo tak jasné, ostré a sýte.

Žiarivé svetlo nado mnou bolo oslepujúce, ale aj tak som zreteľne videla žhavé vlákna nachádzajúce sa vnútri žiarovky. V tej bielej žiare som videla všetky farby dúhy a na samom okraji sa nachádzala farba ôsma, ktorú som nedokázala pomenovať.

Za svetlom, som dokázala rozlíšiť jednotlivé čiary na tmavom dreve, ktorým bol obložený strop. Pred ním som videla čiastočky prachu poletujúce vo vzduchu. Rotovali ako malé planétky, pohybujúce sa okolo seba vo svojom malom nebeskom tanci.

Vírenie prachu bolo tak prekrásne, že som sa s úžasom nadýchla; vzduch zasvišťal dolu mojím krkom. Neprišlo mi to správne.
Uvažovala som nad tým, prišla som na to, že ten čin nesprevádzala žiadna úľava.
Nepotrebovala som vzduch, moje pľúca naň nečakali, nebola som na ňom závislá.
Nepotrebovala som ho, ale chcela som ho. Vďaka nemu som mohla ochutnať tie rozkošné zrniečka prachu, zmes stojatého vzduchu miešaného s prúdom nebadane chladnejšieho, prichádzajúceho z otvorených dverí.

Premkol ma popud ochutnať sotva citeľnú stopu niečoho teplého. Ten pach mi zapálil moje vysušené hrdlo - slabá spomienka, na ten oheň spôsobený jedom.

Započula som slabý zvuk s hlasom zbesilo kričiacim do rytmu. Rap? Na chvíľu ma to zmiatlo, ale potom sa ten zvuk vytrácal, ako auto so stiahnutými oknami prechádzalo v diaľke po asfaltovej ceste.

Neuvedomovala som si, že ma niekto drží za ruku dovtedy, kým ju ľahko nestisol. Moje telo sa pritislo k stolu - chrániac sa pred nebezpečím. Nebol to dotyk, ktorý som očakávala. Koža bola síce dokonalo hladká, no ruka bola až príliš teplá.

Chvíľu som sa neovládala, nedávala som príkazy môjmu telu, čo má urobiť. Ono konalo samo.
Vzduch zasyčal krkom, predierajúc si cestu pomedzi zaťaté zuby, vydávajúc pritom tiché, výhražné syčanie. Svaly sa napli a prehli, odďaľujúc sa od neznámeho. Otočila som sa tak rýchlo, až som očakávala, že sa miestnosť zmení do jednej veľkej rozmazanej šmuhy - ale nezmenila. Videla som všetko - každé zrniečko prachu, každé vlákno, všetko - jasne a zreteľne.

O tri stotiny sekundy som sa obranne krčila v rohu, a zízala na scénu odohrávajúcu sa predo mnou.

Thomas sa nakláňal cez operačný stôl. V tejto chvíli som sa ani nezamýšľala nad tým, ako sa tu dostal, ani nad tým, ako som sa tu dostala ja.
Ruku mal natiahnutú ku mne a na tvári dychtivý výraz.

Na pohovke, za ním pri stene sedelo zopár osôb, nevedela som si spomenúť na mená. Moja myseľ, spomienky boli otupené, zachovali sa mi len tie najdôležitejšie. Ostatné zostali pod rúškom hmly a tajomstva.

Pohľadom sa opäť vrátila k Thomasovi. Koľkokrát som premýšľala nad jeho dokonalosťou? Koľko hodín, dní, týždňov som strávila myslením na niečo, čo som považovala za dokonalé?
Zalapala som po vzduchu nad jeho krásou.

Narovnala som sa, od vtedy ako som sa krčila v rohu, uplynula už takmer sekunda.

„Lottie?" opýtal sa tichým, sladkým, opatrným hlasom, no aj tak som ho zreteľne počula.

„Thomas kto to je?" očami som prebehla po postavách sediacich na gauči, Thomas namiesto odpovedi na mňa nemo vyvalil oči.
„Čo je?" opýtala som sa zmätene a poobzerala sa okolo seba. „Spravila som niečo zlé?"
No Thomas len stál, s nemo otvorenými ústami a hľadel na mňa ako na výjav. Čakala som od neho odpoveď, no neprichádzala. Tak som ju začala hľadať u tých, čo sedeli na gauči. Nemo na mňa hľadeli, taktiež s úžasom vpísaným v tvárach. Nechápala som to.

„Ešte nikdy nevideli hybrida počas svojej premeny," ktosi sa ozval, no nedokázala som určiť, kto to bol.

O pár chvíľ, zatiaľ čo som stála v rohu a obranne sa krčila pred ostatnými, mi šklblo rukou a rozmazaným zrakom som sa pokúšala zaostriť na vlákna žiarovky, no neúspešne.
„Thomas?" vystrašene som hlesla predtým, než som sa bezmocne zrútila na zem.