Vlčia krv ✓

~Severáci~

Thomas dal zavolať silných mužov, strážcov aby odviedli Patrika do cely, v ktorej držali arietes. Hneď potom, mal byť popravený.

„Ešte jedna vec," prehovoril, keď sa Patrik chystal odísť v sprievode ozbrojených mužov, Thomas spravil dramatickú odmlku než znova prehovoril, ,,prehľadajte ho."

V chladnej miestnosti som zostala len s Thomasom, Liam sa pridal ku strážcom, ktorí mali na starosti Patricka.
„Animágus nemá zvieraciu podstatu, dokáže sa premieňať na rôzne zvieratá podľa vlastnej vôle. Už som mal možnosť sa s nimi stretnúť a nebolo to veľmi priateľské stretnutie," Thomas sa ujal vysvetľovania novonadobudnutých informácií.

„Stretol si sa niekedy s jeho svorkou?" zaujímala som sa.
„Akou svorkou?"
„Hora Severu, veď to hovoril," prevrátila som očí nad jeho nevšímavosťou.
Zamyslel sa, „o tej som nikdy nepočul, zrejme to bude nejaký krycí názov," po jeho slovách sme zostali v tichu, premýšľal nad nejakou slovnou prešmyčkou, ktorou sa nás Patrik snažil zaviesť zlým smerom, ale ja som si aj tak myslela, že to je zbytočné.

Poslušne som čakala, kým na niečo príde, nechcela som ho rušiť.

„Severáci," prehovoril Thomas mrazivým hlasom do ticha.
„Hora severu, Severáci, Pane Bože," spustil zo mňa ruky, v tvári mal vpísaný číri šok.

„Musíme ho zastaviť!" rozkázal a chytro vykročil k dverám, nevediac čo sa deje som sa vydala za ním.

„Nemáme čas na vysvetľovanie! Musíme ho zastaviť kým nie je neskoro!" vrčal zatiaľ čo sme postupovali v spleti tmavých chodieb.
„Thomas čo sa deje," nechcela som zostať v nevedomosti, tápať v temnote vlastnej mysle.

„Severáci, Charlotte," Thomas sa dal do vysvetľovania za pochodu, aby sme nestrácali čas, „severáci nás napadli, keď som bol ešte tínedžer, chceli získať naše územie, keďže v tom čase sme boli jednou z najrozsiahlejších svoriek, prv chceli bojovníkov vylákať na svoju stranu. No keď sa im to nedarilo tak sa uchýlili k drastickejším metódam. Vyvraždili väčšinu svorky, tých, ktorí sa nestačili brániť, ženy aj deti, ktoré odmietli zložiť prísahu poslušnosti ich alfovi. Zabili aj moju rodinu. Zabili otca, alfu aj matku, lunu svorky pred mojimi očami, mysliac si, že sa po tom akte psychicky zrútim. Nechýbalo veľa, no s pomocou niektorých preživších som sa opäť postavil na nohy, ako nasledovník som sa ujal vedenia a vybudovali sme silnú svorku, aj za taký krátky čas."

Náhlil sa podzemnou chodbou so mnou za pätami, rukami som sa dotýkala chladných stien. Zostala som ticho, šokovaná vetami, ktoré som počula, neodvážila som sa prehovoriť, ani som nevedela, čo by som povedať mala. Do podzemných chodieb začali doliehať zvláštne zvuky zhora, cítila som ako sa mi strachom zrýchlilo dýchanie.
Stlačila som Thomasovu ruku.

„Čo sa deje?" môj chvejúci sa hlas nezostal nepovšimnutý.

„Napadli nás," pustil moju ruku a ruky zložil do pästí. Nechty sa mu začali pretvárať na pazúry, v jeho očiach sa hromadil hnev a z prstov pomaly odkvapkávala krv na špinavú, udupanú zem.
„Nás? Napadli nás? " nemohla som si pomôcť, ani som sa nesnažila skryť svoje prekvapenie.

Napadnutie jedného klanu iným som si ani nedokázala predstaviť, zimomriavky sa mi prehnali okolo chrbtice keď som si uvedomila, že v jednom takom boji som sa práve ocitla.

„Počkaj ma tu."
„Thomas!" dala som sa na okamžitý protest, „vôbec sa tu nevyznám!" ozvena môjho hlasu sa strácala v temnote, pomaly zanikala ako aj moja nádej v daný moment.

Pomalým krokom som sa vydala po chodbe, sem tam mi cestu osvetľovali horiace fakle, viem, že mi Thomas povedal že ho mám počkať, no nedokážem tam len tak nečinne stať a načúvať kriku ktorý sa nesie po chodbe ako ozvena.

„Sakra!"

Thomas sa prehnal okolo mňa: „Nedostaneme sa odtiaľ. Zabarikádovali dvere, nedajú sa otvoriť," z jeho postavy sršal hnev a spleť nadávok, ktorú som sa radšej ani nesnažila rozlúštiť.

„Čo spravíme?" začínala som panikáriť.

„Musíme nájsť únikovú cestu."