Vlčia krv ✓

~Sen~

Srdce, ktoré som sa pred chvíľou snažila tak krvopotne zastaviť, aby nikto nespoznal, že som utekala sa znova rozbehlo ako o život.

Vystrašene som hľadela na Ziphina neschopná nájsť vhodne slová, ako by som mu mohla odpovedať na otázku.

„Bojíš sa?"

Arogantný úškrn sa usadil na upírovej tvári, rýchlo som sa snažila vymyslieť nejakú vetu, ktorou by som mu ho z tej tvare zotrela ale v tom strese s bijúcim srdcom som nestihla nič vymyslieť.

Mala som z neho strach už len pre jeho pôvod. No nechcela som sa pred ním priznať aj keď to už pravdepodobne vie.

„Kým som sa potuloval v okolí vašej svorky, všimol som si na oblohe netypické fialové blesky," zašepkal neskutočne zamatovým hlasom.

„Nevieš, koho hľadali?"

Hľadali? Tie blesky hľadajú mňa, ale načo?
Chcú ma úderom zniesť z tohto sveta?

Uhla som pohľadom.

„Lottie?" Z chodby sa ozval Thomas a hneď nato som začula jeho kroky ako sa náhlil chodbou.

Úľavou som si vydýchla.

„Len... som sa zľakla, všetko v poriadku," snažila som sa zakryť svoj roztrasený hlas.

Veď je to smiešne. Bojím sa človeka, ktorého ani nepoznám! No a čo že je upír! Sakra veď okolo mňa sa denno-denne pohybuje tucet vlkolakov, nie sú to tiež nadprirodzené bytostí?

Zaťala som ruky v päsť a skrčila obočie odporom.

Ziphin ešte chvíľu skúmal moju tvár a obišiel ma smerom ku kuchynskej linke.

Práve v ten moment prešiel Thomas dvermi, pohľadom sa vpíjal do mojich očí už do chvíle, čo prekročil prah dverí.
Tuho som ho objala a zaborila tvár do jeho pŕs.

Ziphin si napúšťal vodu do pohára a s tajomným úsmevom sa vytratil z kuchyne.

Bola som si istá, že vie o tých bleskoch oveľa viac, a chce aby som za ním prišla.

„Čo sa tu stalo?" zašepkala som, aby ma upír nezačul.

„Nič," pozrela som mu do očí a čakala, ako bude pokračovať.

„Leron s Ellou odišiel takmer hneď po vás. Keď Ziphin začul, že Viktória ide preč tak sa opýtal či máme ešte voľnú miestnosť.
Ponúkol som mu izbu na konci chodby."

Prikývla som, vedomá, že ak budem chcieť opustiť toto poschodie, tak budem musieť prejsť okolo upírovho dočasného bývania.

Potlačila som zimomriavky strachu, ktoré mi vyskočili pozdĺž chrbtice.

„Ako dlho sa tu zdrží?" zaujímala som sa, zároveň sa snažila, aby som si udržala neutrálny tón hlasu.

„Poď, už je neskoro," jemne ma potiahol za ramená a odviedol nás do spálne.
Neušlo mi, že sa vyhol odpovedi na otázku.

Prezliekla som sa do vyťahaných teplákov a voľného tričká, ľahla do postele a pritúlila som sa na Thomasovu hruď.

„Ako reagovala?"

Opýtal sa po chvíli ticha. Nemusel hovoriť meno, hneď som vedela koho ma na mysli.

„Bola otrasená, ale myslím si, že čoskoro zavolá," priznala som.

„Dá mu šancu, podľa toho ako ju poznám tak bude nasledovať svoje srdce, nie rozum," doplnila som predchádzajúcu vetu.

„A ty s tým nesúhlasíš," konštatoval, zrejme to usúdil z môjho zvláštneho tónu.