Vlčia krv ✓

~18~

Ohnivý lovec.

Od toho incidentu sa mi tie slová sa mi vryli do pamäti, Viktória ako ohnivá lovkyňa.

Poslednýkrát som prechádzala chodbou, kde sa toho toľko udialo. Nakoniec mi to vylúdilo úsmev na tvári, rýchlo som sa uhla skupinke pojašených tínedžerov a narazila ramenom do pleca. Aspoň že to nebudem musieť viac trpieť, pretože odchádzam zo školy. Bola som v miestnosti pre riaditeľa, náš direktor bol postarší pán, a ako som sa dozvedela, zhodou náhod tiež má nadprirodzené korene. Náramne mi to padlo vhod, pomohol mi uskutočniť predčasné maturity, začo som mu bola zaviazaná.

Keď sa dozvedel, že som družka alfy svorky Lobos Fuertes, s veľkou vervou mi vyhovel. Je pobočníkom v susednej svorke, bez problémov mi udelil predčasnú maturitu, musela som sa samozrejme naučiť nejaké materiály, po položení zopár otázok maturitná skúška bola za mnou.

Viktória sa s tým chvíľu nevedela vyrovnať, že odchádzam skôr ako ona, s maturitou vo vrecku, no už ju to prešlo.

Je krátko po druhej poobede, Viktória by mala čochvíľa končiť, čakala som na ňu sediac na lavičke v malom parku pred školou, aby som mala výhľad na jej auto, kedy sa pri ňom zjaví.

Jej zjav sa trocha zmenil, hlavne sa to odráža na dúhovkách. Tie nabrali oranžovo-zlatý odtieň, naberá na sýtosti každý deň.
Ivana nám povedala základné informácie čo znamená pojem ohnivá lovkyňa - v skratke, je to ochranca nevinných.

Mám veľmi málo informácií, zrejme preto, že stojím na druhej strane pomyselnej hranice dobra, keď sa to tak vezme, stále sme nepriatelia už od nepamäti, no predsa sme sa dohodli na udržiavaní mieru.

No hlavné je, že jej úlohou je nastoliť mier, dohliadať na to, aby sa lovci riadili ich kódexom. Aby zabíjali len tých, ktorý sa niečím previnili alebo stále robia nekalé veci na úkor ľudských životov alebo rovnováhy vo svete.

S lovcami sme uzavreli mier, ako som už spomínala no pribudla k tomu dohoda. Jej základ je, že si budeme nahrávať informácie, čo sa týka arietes, zhodli sme sa na tom, že tu nemajú čo robiť, my sa vydáme na lov na našom území a oni nám do toho nebudú zasahovať.

„Čo keby sme zašli do mesta?" navrhla som keď sa objavila pri mne, slniacej sa v parku.

„Samozrejme, už len posledná hodina telocviku a môžeme ísť na kávu," zaškerila sa na mňa. V tichosti som zaúpela.

„Vieš, že kávu nepijem," obrátila som oči v stĺp a zbierala veci zo stola do tašky.
„Myslela som teraz," pustila som sa do vysvetľovania detailov, „z telocviku sa môžeš uliať, doma sa vyhovoriš na to, že ti je zle po tej premene."
„Znie to lákavo," opätovala som jej šibalský úsmev.
„No tak, už mám tých vyblednutých farieb plne zuby!" posťažovala som sa, zasmiala sa nad mojim argumentom a ja som v ten moment vedela, že mám vyhrané.

Cestou k autu som vylovila malú peňaženku z tašky a vložila som ju do vrecka, v tom druhom som skúšala nahmatať kľúče od domu. Prepadla som panike, keď som ich nemohla nájsť, zastala som a drepla si k taške, hľadala som v prednom vrecku dovtedy, kým ma nenapadlo že mi žiadne kľúče netreba.

Už som sa dávno preťahovala z nášho domu a u Thomasa nie je nikdy prázdno, predsa sa tam žiaden neželaný hosť nedostane.
Zo zadného vrecka džínsov som si vytiahla mobil a rozsvietila obrazovku, žiadna nová správa. Úsmev mi trocha pohasol no rýchlo som sa to snažila zamaskovať a silene sa usmiala na Viktóriu.

S povzdychom som mobil vložila do vrecka bundy, nie ale k peňaženke ale do toho prázdneho kde som kedysi nosievala kľúče od domu.

„Ideme peši?" obrátila som sa k Viktórii, na jej tvári žiaril veselý úsmev.
Vhodili sme tašky na predné sedadlá a vybrali sa smerom na hlavnú ulicu.