HORAN'S LITTLE SISTER

78.KAPITOLA

Three days later

POHĽAD BETH:

Dnes ma pustia z nemocnice, čo je dobrá správa, keďže chcem už z tohto miesta odísť. Nepáči sa mi tu. Ale tak komu by sa v nemocnici páčilo?
Sterilné prostredie, biele steny a nuda. Aj keď to posledné sa ma až tak netýkalo, keďže Harry tu bol so mnou skoro stále a nie len on, aj ostaní tu boli veľmi často. Dokonca aj El, ktorú prepustili predvčerom.
No aj napriek tomu, že som bola obklopená ľuďmi, ktorých mám nadovšetko rada, tak som sa cítila prázdna.
Najväčší žiaľ už síce pomaly ustupoval a to najmä vďaka ich podpore, no aj tak som sa cítila depresívne, aj keď som sa to snažila nedávať najavo.
Harry však vedel ako sa sa skutočne cítim, nebolo to len tým, že to bola aj jeho dcéra, ale aj preto, lebo ma dobre pozná, je to doslova akoby mi vedel čítať myšlienky.

,,Tak čo, si pripravená ísť domov?" Harry vošiel do izby. Včera večer som ho poslala domov, aby sa vyspal, keďže verím, že stolička, nie je práve najpohodlnejšie miesto na spánok. Síce zo začiatku protestoval, no nakoniec sa mi to podarilo.
,,Nemôžem sa už dočkať." prikývla som a pomaly som vstala z postele. ,,Nie, ešte seď. Idem ti pobaliť veci." povedal a podišiel ku mne bližšie. ,,Veď veci si môžem po-" nedopovedala som, lebo ma prerušil bozkom. ,,Ten bol na privítanie. Každopádne som veľký chlapec a dokážem ti veci pobaliť aj sám, takže seď a odpočívaj." usmial sa na mňa, čím ukázal tie jeho rozkošné jamky. Bez ďalšieho protestovania som sa pohodlnejšie oprela a sledovala som ho, ako mi začal baliť veci do cestovnej tašky.

Po asi piatich minútach to mal konečne hotové a sadol si ku mne na posteľ. ,,Nezmenila si názor ohľadom Írska?" nervózne sa opýtal a ja som sa mu zapozerala do očí ,,Harry, už si sa ma to pýtal aspoň stokrát za posledné tri dni. Nie nezmenila som názor. Hneď zajtra ráno idem domov k rodičom. Veď som im už aj volala." uzavrela som debatu.
,,Už ťa asi nepresvedčím, že?" podotkol
,,Nepresvedčíš, už som sa rozhodla." povedala som, no svoje slová som zmiernila úsmevom.

*****

Next morning

,,Pozdravuj rodičov, nech nezabudnú, že o týždeň prídem aj ja." hovoril mi Niall, zatiaľ čo ma objímal. Bolo 9:40 ráno a my sme sa už lúčili na letisku, keďže o dvadsať minút už malo odlietať moje lietadlo.
,,Neboj, pozdravím. Ty sa mi tu staraj o Harryho." šepla som mu do ucha a pohľadom som zastala na Harrym, ktorý stál tak meter od nás, keďže nám dával priestor na rozlúčenie. ,,Budem sa snažiť, aj keď jediné čo potrebuje, aby bol v poriadku si ty." vyslovil a ja som zomkla pery do linky. Niall mal pravdu, a však to neznamená, že tu chcem ostať. Potrebujem odísť, všetko tu je príliš bolestivé, každá jedna spomienka. Potrebujem sa vyliečiť, neodchádzam predsa navždy.
,,Ja viem Ni, ale ja to potrebujem. Poznáš ma. Nemôžem tu ostať, nie teraz. Potrebujem čas a priestor." vydýchla som a objala som svojho staršieho brata ešte pevnejšie. ,,Neboj sa zlato, ja ťa chápem. Prechádzaš si ťažkým obdobím. Verím, že to nie je ľahké. Veď mňa samého to zlomilo, neviem si ani predstaviť, čo prežívate vy dvaja." v hlase sa mu odrážal žiaľ a ľútosť. Privrela som oči, aby som zahnala slzy, každá myšlienka na našu malú princeznú ma neskutočne bolí. ,,Ďakujem Niall. Za to že tu pre mňa si" povedala som. ,,Mne nemusíš ďakovať, si moja malá sestrička, vždy tu pre teba budem. Ľúbim ťa, ty opica." zasmial sa a ja som sa k nemu pridala. ,,Aj ja teba, ty škriatok." odtiahla som sa z objatia ,,Myslím, že by som ťa mal už prenechať Harrymu, lebo vyzerá dosť nervózne." opäť sa zasmial a posledný raz ma pevne objal.

Potom ku mne prišiel pomaly Harry a chytil ma za obe ruky. Jeho smaragdové oči sa streli s mojimi belasými. Snažila som z nich vyčítať, čo si asi myslí.
Chvíľu bolo medzi nami ticho, pokiaľ ho Harry neprerušil.
,,Ani nevieš, aké ťažké je pre mňa nechať ťa ísť, hlavne teraz, no viem, že to musím urobiť pre nás oboch. Viem, že dni bez teba sa mi budu vliecť pomaly, tak presne ako aj na tour, ale uvedomil som si, že obaja potrebujeme priestor. Teraz to znie akoby sme sa rozchádzali, ale neboj sa. Nikdy ťa neopustím. Si moje všetko. Chcem, aby si vedela, že ťa veľmi milujem.
Každý deň ti budem volať, dobre? A pred Silvestrom si prídem pre teba osobne. Chcem, aby sme do nového roku vstúpili spoločne, lebo ako na Nový rok, tak po celý rok. Veľmi ta milujem, veľmi." dokončil svoj monológ a mne po líci stiekla jedna neposlušná slza. ,,Harry, ani si nevieš predstaviť ako veľmi ťa milujem. Neviem, čo by som bez teba robila." povedala som a bezváhania som ho pobozkala

A tak som o pár minút odchádzala z Londýna s ťažkým srdcom a myšlienkami na ľudí, ktorých nadovšetko milujem

Hiii, tak čo hovoríte na novú časť? 💞
V piatok 6.3. boli 2 roky od vydania prvej časti HLS. Chcela by som vám všetkým poďakovať, za tu neskutočnú podporu, ktorú od vás dostávam.
Tento príbeh som začala písať s myšlienkou, že si to nikto čítať nebude. Ved koho by zaujímali detské predstavy? A predsalen. Ešte raz vám všetkým moc ďakujem🌸💞

Ešte jedna vec. Ak sa zaujímate o chalanov, tak ste si asi všimli, ako veľmi sa Liam zmenil v priebehu posledných pár mesiacov. Neskutočne schudol, neusmieva sa tak a v jeho očiach už nie je ta radostná iskra. Všetko je to kvôli hejtom, ktoré každodenne dostáva. Takže by som bola rada, ak by tí z vás, ktorí majú Instagram podporili môj projekt na Instagrame (môj Instagram -> __.onedirection.__1d_) stačí, ak mu napíšete niečo pekné, do komentárov a označíte ho. Poprípade to zazdieľate s hastagmi #treatliamwithkindness  #neverleavingliam #liamdeservesbetter #weloveliam
Vopred vám všetkým ďakujem. Nie len za mňa, ale aj za Liama, lebo potrebuje cítiť podporu ❤️🌸