Rodina jako žádná jiná

30. Dveře

Harry dlho sedel na posteli, pokúšal sa prísť na to, čo by ešte mohol urobiť, aby sa oslobodil. Mal pocit, ako keby sa k nemu steny približovali, tlačili sa bližšie a bližšie, až kým mu nezabránia dýchať, až kým z neho nevytlačia vzduch a život. Nie, dokonca ešte horšie, zdalo sa mu, ako by tie kamenné steny okolo neho boli tým jediným, čo stálo medzi ním a osudom príliš hrozným, aby sa o ňom dalo rozmýšľať, osudom, ktorý si ani nedokázal predstaviť, pretože nevedel, čo na neho tam vonku čakalo. Vedel jedine, že to bude zlé, veľmi zlé, viac než zlé...

Harry sa prudko nadýchol, obe ruky zdvihol k hrdlu...

A ten pocit úplne zmizol.

Bol preč, ako keby nikdy neexistoval, ale súčasne mal pocit, ako keby sa vo vnútri jeho mysle zatreskli ťažké železné dvere.

Harry sa znova nadýchol, ústami a potom nosom. Neuvedomil si, že sa trasie, až kým náhle chvenie v jeho končatinách neprestalo.

Vtedy si povedal, že sa chová smiešne. No tak bol uväznený v kamennej miestnosti, kde mu spoločnosť robila jedine posteľ a nefunkčný letax a nezdalo sa, že mu mágia pomôže dostať sa odtiaľto. Takže musela existovať iná možnosť.

Harry vyskočil z postele a prešiel k protiľahlému rohu malej miestnosti, kde sa dve steny stretali v ostrom uhle ako hrot kruhovej výseče. Tam začal, prikrčil sa na zemi a pobúchal dlaňou po najnižšom kameni, potom po kameni nad ním a tak ďalej, až kam dosiahol. Posledných pár kameňov bolo príliš vysoko. Musel by sa odlevitovať, ale jeho Wingardium nikdy nebolo dosť mocné, aby ho zdvihlo.

Bolo mu ľúto, že nemá tie temné sily, ktoré počul popisovať... ale na druhej strane, keby ich stále mal, použil by ich, aby si prerazil cestu von namiesto toho, aby búchal po kameňoch v nádeji, že sa otvorí nejaký tajný priechod. Ale bol to najlepší plán, čo mal, takže Harry začal pri zemi a prepracúval sa nahor druhým radom kameňov.

Mal za sebou jednu tretinu steny, keď ho prerušil praskajúci zvuk.

Harry sa stočil, prútik pripravený a namierený na letax. V kozube horel oheň, hoci predtým tam žiaden nebol, čo mohlo znamenať jedine, že...

V nasledujúcom okamihu sa plamene vztýčili dva metre do výšky a v nich sa zjavil nejaký človek. Tancujúce plamene zastierali všetko okrem plápolania jeho čierneho habitu.

Harry sa viacej rozkročil, pripravený. Či skôr pripravený tak ako mohol za daných okolností byť. Nevedel, kto prichádza alebo čo bude musieť prežiť, aby sa z tohto dostal v jednom kuse.

Plamene zašvišťali späť do mriežky, ako keby ich nejaký magický vysávač vsal nazad a Harry zbadal, že to Snape vystupuje z kozuba.

Úľavou sa uvoľnil. "Profesor! Ach, vďakabohu. Môžete nás odtiaľto dostať, môžete..."

Čokoľvek iné, čo mohol ešte povedať, bolo prerušené tým, čo Snape spravil následne. Urobil dva dlhé kroky, aby sa dostal k Harrymu, roztiahol ruky a zovrel ho do blízkeho, mocného objatia.

Harry bol taký šokovaný, že takmer zjajkol. Takto ho objímal len Sírius, pokiaľ to Snape neurobil predtým... ale žiadne zdanie spomienky či pocitu sa mu nevynorilo, aby zodpovedalo tú takmer otázku.

"Hm..., hm..."

Chcel toho muža okamžite odstrčiť.

Chcel zostať presne tam, kde bol.

Chcel, aby sa tá ruka, čo ho hladila po hlave, prestala pohybovať.

Chcel sa do toho dotyku oprieť, aby sa mu mohol poddať.