Hiraeth | n.jm

Prológ

Výstrel.

Krik.

Plač.

A ona?

Ona nedokázala prinútiť svoje trasúce sa telo k pohybu. Horúce slané slzy jedna za druhou opúšťali jej unavené oči. Zahmleným zrakom však sledovala približujúcu sa postavu.

Chcela kričať. Bojovať. Utekať.

Jednoducho niečo robiť. Čokoľvek.

Čokoľvek, len aby zachránila svoj mizerný život.

No nedokázala urobiť nič zo spomínaných vecí.

Teror totižto paralyzoval celé jej drobné telíčko i rozhádzanú myseľ.

A tak čakala.

Čakala na svoju smrť.

Viečka tuho tísla k sebe očakávajúc ďalšiu bolesť. Namiesto toho sa jej telíčko ocitlo v pevnom náručí neznámeho muža.

„Nemusíš sa báť. Si v bezpečí, Princezná.“

Jej inštinkty na ňu doslova kričali, nech sa upokojí. Koniec koncov bola v bezpečí.

Konečne sa nachádzala v náručí jej spriaznenej duše...

76543210

Prudko sadajúc si otvorila oči. Lapajúc po kyslíku sa rozhliadla v studenej izbe, ktorá bola pre ňu zatiaľ neznáma. Šok z nočnej mory sa jej držal zubami nechtami. Akoby jej myseľ zámerne nechcel opustiť.

Izbou sa ozývali len jej prudké nádychy a následné výdychy opúšťajúce jej pootvorené pery.

„Bol to len sen. Áno, áno, len sen. Nič iné, než len obyčajný hlúpy sen,“ opakovala dookola až do doby, kým o tom plne nepresvedčila svoju strápenú myseľ.

Koľkokrát si bude musieť prejsť týmto peklom, kým to konečne skončí?