Hiraeth | n.jm

f o u r t e e n

„Noona, prečo si spala v obývačke?" spýtal sa jej najmladší a zároveň najvyšší z chlapcov. Och, aký to paradox. Dievčina mu venovala pohľad bez akýchkoľvek emócií, no neodpovedala mu. Spomenula si na nočný rozhovor a nedokázala si predstaviť, že by bol zajačikový chlapček schopný bezcitného zabíjania. Pri tej predstave ju až striaslo.

„Chcem ísť domov," ozvala sa, keď do miestosti vošiel Haechan. V jej hlase sa znova neodrážali žiadne emócie rovnako ako v jej pohľade.

„Odveziem ťa," ponúkol sa jej ako správny brat.

„Nie, ďakujem pôjdem pešo," záporne pokrútila hlavou ešte stále sa vyhýbajúc očnému kontaktu.

„Čo ak sa ti niečo stane?" spýtal sa jej dúfajúc, že zmení názor.

„Tak nech," odvrkla mu podráždené kráčajúc k vchodovým dverám.

„Máš so sebou mobil?" Haechan si povzdychol a skúmavo hľadel na dievčinu, ktorá bola od neho staršia len o niekoľko minút.

„Nie," ozvala sa jednoducho a už jej nebolo.

„Čo sa stalo?" ozval sa Chenle po chvíli ťaživého ticha počas ktorého dvaja chlapci bezmocne hľadeli do zeme.

„Haechan s Jaeminom jej včera všetko povedali," ozval sa Jeno, ktorý bol o všetkom z včerajšej noci dobre informovaný.

„Musí si myslieť, že sme bezcitné monštrá," vyslovil smutne Jisung nečudujúc sa Narinej reakcii, ktorá mu už dávala zmysel.

„Niekto by mal ísť za ňou pre prípad, že by sa niečo udialo," po slovách, ktoré vyslovil chlapec s havraními vlasmi chceli ísť takmer všetci, no dohodli sa na tom, že bude najlepšie, ak pôjde Jaemin.

Predsalen zdieľali rovnaké puto, ktoré oboch nútilo chrániť toho druhého, aj keď ona o tom ešte nevedela. A práve preto teraz sedel v aute a nenápadne sledoval dievčinu s jej novým mobilom pohodeným na palubnej doske. Práve ten mobil mal slúžiť ako výhovorka prečo ju sleduje, ak by si ho všimla, čo sa po pár minútach aj stalo. Cítil jej spaľujúci pohľad plný hnevu aj cez čelné sklo jeho auta. Nepríjemne sa ošil, no aj tak pridal a zastavil tesne pri dievčine.

„Nasadni, zoberiem ťa," usmial sa tým jeho dokonalým úsmevom, pri ktorom ukazoval dva rady dokonalo bielych zúbkov.

„Nie, vďaka," odvrkla mu a pobrala sa preč ignorujúc auto v pohybe hneď za jej chrbtom.

"To vážne chceš celú cestu až domov kráčať? No tak nasadni," presviedčal ju ďalej a tváril sa pri tom akoby sa nič nedialo.

„Nerozumel si? Pretože ja som si myslela, že som sa vyjadrila jasne," znova mu odvrkla a hľadela pred seba, aby sa náhodou nepošpotila na rovnom chodíku. Pri jej nešikovnosti by to bolo celkom možné.

„Nari, nehnevaj ma a nasadni do toho auta," on sám s ňou už strácal trpezlivosť, no ona ho aj naďalej ignorovala. Nechal by ju tak, pretože vedel, že potrebuje čas na to, aby spracovala všetky informácie, ktoré jej včera povedali, no bál sa o ňu, a preto sa s ňou práve teraz naťahoval.

„Vy-pad-ni," vyhláskovala nepriateľsky, aby zdôraznila význam slova. Ona sama netušila, kde sa v nej toľká nevraživosť berie a trochu ju to znepokojovalo.

„Ak nenasadneš, pôjdem takto s tebou až pred dvere tvojej izby," skúsil to vyhrážkami a mal pocit, že to zafungovalo, pretože si všimol, že na sekundu zamrzla v pohybe predstavujúc si reakcie jej rodičov, ak by to skutočne urobil.

„Prečo by si to robil?"

„Chcem, aby si bola v bezpečí. Je tak ťažké pochopiť to?" sledoval ju, no zároveň si dával pozor na cestu, aby náhodou nenabúral.