Hiraeth | n.jm

f o u r t y o n e

„Neverím, že si sa vyhla vlastným narodeninám a nechala celú pozornosť padnúť na tvojho otravného brata,“ frflala Pudu, ktorá si až teraz spomenula na to, že Nari je Haechanove dvojča.

„Narodeniny som oslávila včera. Úspešnou akciou,“ odfrkla jej pričom znova pridala do kroku. Chcela sa všemožne vyhnúť staršej kamarátke, ktorá sa správala tak trochu ako bláznivá len kvôli jej narodeninám. Predsa len jej darčeky kúpila už vtedy, keď boli spolu nakupovať po prvýkrát.

„Tomuto sa nevyhneš,“ vyhrážala sa staršia brunetka, keď dobiehala drobnú dievčinu, ktorá si pred niekoľkými dňami znova zmenila farbu vlasov, takže sa tu a tam odrážali fialové pásiky.

„Myslíš tak ako sa ty ‚nevyhýbaš‘ téme: Kim Doyoung a ja sme spriaznené duše?“ podpichla do nej Nari zastavujúc pred dverami pracovne spomínaného hackera.

„Vieš, že to vôbec nie je fér. O tejto téme sa nerozpráva. Je prísne tajná,“ odvrkla jej staršia v momente, keď sa otvorili dvere do IT miestnosti.

„Čo je prísne tajná téma?“ spýtal sa zmätene mladý muž pripomínajúci zajačika. Zrejme sa mu nepáčilo, že nevedel o niečom, čo sa mihlo pod touto strechou, keďže zvyčajne mal dobrý prehľad.

„To že ste spriaznené duše,“ zašvitorila trochu potichšie Nari, aby ich náhodou neprezradila pričom bez pozvania vošla do vnútra. Netrápili ju tmavovláskove protesty. Predsa len si ju sem zavolal.

„Si horšia než ten ufrflanec,“ zahundral si Doyoung sadajúc si k jednému z počítačov, do ktorého začal okamžite ťukať. Chcel totižto dievčine sediacej vedľa neho čo najlepšie ukázať informácie, ktoré vďaka nej získali.

„Čo je to?“ spýtala sa ho so záujmom, keď sa na jednom z monitorov začala objavovať spleť rôznych čísiel, adries a mien.

„Informácie o Sanhovi a jeho kontaktoch,“ vysvetlil jej jednoducho. Vedeľ, že vyslovením toho mena v nej neprebudil len zvedavosť, ale najmä hnev. Hnev voči človeku, ktorý jej doslovne ničil život.

„Zistili ste, kde sa skrýva?“

Doyoung sa po tejto otázke prudko nadýchol. Vedel, že sa spýta presne na toto, no svojím spôsobom sa bál jej reakcie. Nepoznal ju až tak dobre ako ostatných členov a tak nemohol odhadnúť aká horúca krv v nej koluje. Vedel, že by stačilo, aby bola aspoň trochu ako jej brat a hneď po tom, čo by jej to oznámil, by tam išla sama na vlastnú päsť.

„Áno, no nemôžme ho napadnúť. Je to akoby si okolo seba vybudoval nedobitné hradby. Nehovoriac o početnej presile, ktorú má. Bude to chcieť istý čas, ak nie rovno niekoľko mesiacov, aby sme sa k nemu mohli priamo dostať,“ vysvetľoval jej opatrne. Všímal si ako doslovne pení od hnevu a aj to ako veľmi sa snaží upokojiť.

„Nari, zlatíčko, musíme postupovať opatrne. Nechceme, aby nám znova utiekol, no tak isto nechceme, aby sme prišli o našich ľudí,“ do rozhovoru vkročila Pudu, ktorá celú situáciu v tichosti sledovala.

„Vďaka, Jieun,“ tmavovlások jej daroval vďačný úsmev na čo sa ona len zamračila nezabúdajúc na pohoršené odfrknutie.

„Pudu, som Pudu, nie Jieun. A nerobím to kvôli tebe. Záleží mi na Nari,“ odfrkla mu odmerane pričom svoju pozornosť hneď na to venovala drobnej dievčine, ktorá netušila ako sa má v tento moment cítiť. Boli tak blízko, a predsa tak ďaleko.

„Pomohla by malá pomoc?“ spýtala sa po pár sekundách hrobového ticha, ktoré sa medzi nimi rozliehalo.

„Akú pomoc máš na mysli?“