Hiraeth | n.jm

t h i r t y t h r e e

Od jej príchodu ubehlo už niekoľko dní a takmer nič sa nezmenilo.

Nová škola, nový kolektív, nový režim, na ktorý si musela zvykať.

Niečo sa však zmeniť muselo.

Pribudla jej nová rodina, ktorá sa o ňu skutočne starala. Dodávala jej pocit domova, ktorý doteraz zažívala iba pri Jaeminovi.

Pribudli jej aj tréningy na konci ktorých sa cítila ako chodiaca mŕtvola, no vždy zaspávala s pocitom, že do toho dala skutočne všetko.

Samotný líder si takmer každý deň našiel trochu času na to, aby podľa jeho slov mohol sledovať jej pokroky. Podľa jej názoru ho v skutočnosti len bavilo sledovať to ako ju doháňa niekedy takmer až za hranice jej fyzických, no najmä psychických možností. Akoby čakal, kedy sa zosype.

A takmer by sa to aj stalo, ak by nemala podporu zo strany svojej spriaznenej duše.

Nakoniec však zisťovala, že každým jedným tréningom s Taeyongom sa z nej stávala iná osoba. Rovnako ako pred spečatením puta sa cítila odvážnejšia a sebaistejšia. Vďaka nemu si uvedomila čoho je v skutočnosti schopná.

Tento pre niekoho nepodstatný fakt sa jej páčil a posúval ju ďalej.

Rovnako to bolo aj toto piatkové popoludnie. Po tom, čo ju Yuta drastickým spôsobom donútil zlepšiť si kondičku už nevládala. Doslovne sa vliekla do menšej telocvične, kde ju už čakal líder.

„Nechaj ma tipovať. Yuta."

Dievčina sa ani nepozastavovala nad jeho slovami, a preto len prikývla. Šetrila energiu ako sa len dalo, pretože vedela, že ju bude potrebovať.

„Dnes to zoberieme pozvoľna, len sa neprestaň hýbať, ak sa chceš zajtra postaviť z postele," so starostlivým úsmevom jej podal fľašu s čerstvou vodou, ktorú s radosťou prijala.

„Budem rada, ak sa dožijem nejakého rána," zamrmlala si popod nos.

Jediné, čo práve teraz skutočne potrebovala bol teplý kúpeľ a mäkká posteľ. Tieto veci v spojení s dotykom jej spriaznenej duše boli priam rajom po každom tréningu.

„Ráno budeš znova fit. Jaemin ťa predsa len lieči," podotkol akoby to bola bežná vec. V jednom mal však pravdu. Dotyk spriaznenej duše bol priam zázračný a dokázal jej pomôcť od bolesti celého tela.

„Začneme?" nadhodila, aby zmenila tému. Nechcela rozoberať unikátne puto, ktoré zdieľala s hnedovlasým chlapcom.

„Dnes sa budem pýtať a ty budeš odpovedať."

„Aký je háčik?" svoj pohľad uprela na lídra, ktorý sa dnes neustále usmieval.

„Ty sa nesmieš prestať pohybovať. Tak šup-šup. Čím skôr začneme, tým skôr sa dostaneš do vytúženej sprchy," popohnal ju. Presne vedel čím ju dokáže motivovať aj bez toho, aby ju musel nejakým spôsobom nahnevať či vyviesť z miery.

„Pýtaj sa."

„10x10?"

„Vážne?" prechádzala sa do kolečka okolo jeho maličkosti, no pri tomto sa zastavila a otrávene pozrela na vysmiateho muža. Znova mala pocit akoby ju chcel jednoducho len vytočiť.

„Šup šup, kráčaj a odpovedaj."

„Sto," odpovedala mu otráveným tónom, no nohami šuchtala po dlážke aj naďalej.

„Vždy si bola tak ustráchaná?"

„Vždy som bola strachopud, no posledné tri roky je zo mňa troska."