Hiraeth | n.jm

f o u r t y f i v e

„Nesúhlasím, aby sa Nari zúčastnila tejto akcie!“ Jaehyunov rozčúlený hlas sa rozliehal obrovskou jedálňou. Po tomto všetci prítomní stíchli.

„To mi nemôžeš zakázať!“ rozkríkla sa drobná blondínka rovnako rozčúleným hlasom.

„Nemienim prísť o ďalšiu rodinu kvôli tvojmu nerozvážnemu rozhodnutiu! Si slabá a budeš nás zbytočne spomaľovať!“ odvrkol jej rovnako podráždeným tónom. Všetci sledovali ako sa dievčina na sekundu zatvárila ublížene. Každý z nich vedel ako tvrdo pracovala kvôli tomuto momentu. Jediné, čo chcela bola pomsta a jeden z nich jej ju odporným spôsobom odopieral.

„Trhni si, Jung Jaehyun,“ precedila skrz zuby. Hneď na to sa prudko postavila a opustila miestnosť. Jej nohy ju viedli presne tam, kam chcela, aj keď mozog to ešte nestihol spracovať. Krabička cigariet vo vrecku teplákov ju istým spôsobom upokojovala už teraz.

„Yoonoh!“ zakričal nahnevaný líder na svojho kamaráta, keď sa ako jeden z prvých spamätal zo šoku. Schválne použil mužovo pravé meno, aby zdôraznil vážnosť situácie.

„Je to pre jej dobro. Pre jej bezpečie,“ odpovedal teraz už pokojnejším tónom tmavovlasý muž. Nemal Nari dvakrát v láske, no to neznamenalo, že chcel, aby sa jej niečo stalo. Tak veľmi mu pripomínala jeho malú sestričku, ktorá o ničom z tohto nevedela. Boli rovnako drobné a krehké. Nútilo ho to chrániť obe z nich.

„Je silnejšia, než si môžeš myslieť. Viem, že sa jej nič nestane,“ do rozhovoru sa zaplietol Jaemin, ktorý sa po celý čas mračil. Bolo mu jedno, že sa znova vracal k tomu človeku, ktorým bol pred tým, než ju stretol. Jednoducho mu na tom nezáležalo. Byť niekoho osinou v zadku preňho nebolo nič nové.

„Dreamies by jej nikdy nedovolili takto riskovať, a predsa sedia tu a podporujú ju v jej rozhodnutí,“ zapojila sa aj Pudu podotýkajúc na dôležitý fakt. Vedela, že každý jeden z najmladších chlapcov ju mal rád ako svoju vlastnú sestru.

„Pudu má pravdu,“ ozval sa pre zmenu večne otravný Renjun. Pre Nari by urobil čokoľvek. Mal ju radšej, než kohokoľvek z prítomných, a predsa sa postavil na jej stranu.

Mnoho z nich sa dokázalo vcítiť do kože drobnej dievčiny. Takmer každý z nich by prahol po pomste tak veľmi ako prahla ona. Nemysleli si, že by bolo správne odopierať jej smrť človeka, ktorý ju ohrozoval tak dlho.

Na druhú stranu chápali aj Jaehyunov postoj. Kedysi dávno stratili ich prvú členku ženského pohlavia. Mnohí z nich dobre vedeli o tom aké city k nej mladý muž prechovával.

Rovnako tak vedeli, že nechcel, aby Nari skončila rovnako ako ona.

„Jae, mal by si sa s ňou porozprávať. Nikto z nás nedovolí, aby sa jej čokoľvek stalo. Nechceme prísť o ďalšiu členku,“ prehovoril súcitne Kun. Sledoval ako sa jeho dlhoročný kamarát zamračil, no neskôr prikývol. Pohľadom vyhľadal hnedovláska, ktorý presne vedel, čo od neho starší chce.

„Na streche,“ vyslovil odmerane zazerajúc na kamaráta, ktorý znova len prikývol. Onedlho už kráčal na spomínané miesto.

„Vieš, že fajčenie ničí zdravie,“ ozval sa, keď ju zbadal ako sa opiera o zábradlie.

„Akoby tebe na tom záležalo,“ precedila skrz zuby odmeraným tónom. Na podškrtnutie svojich slov si znova potiahla z cigarety užívajúc si pálenie až v pľúcach.

„Záleží. Naozaj, áno. Preto nechcem, aby si išla s nami,“ zastal niekoľko metrov od nej. Bál sa prekonať vzdialenosť medzi nimi. Nevedel ako by zareagovala. Samozrejme, nikdy medzi sebou nemali priateľský vzťah, no väčšinou sa rešpektovali. Preto tu nebola šanca, že by vedel odhadnúť jej reakciu.

„Povedz mi, Jaehyun, ty by si na mojom mieste sedel tu, zavretý v izbe v bezpečí, keď všetci naokolo idú bojovať tvoj boj?“ spýtala sa ho stále mierne nahnevaným tónom.

Nevenovala mu ani jediný pohľad, pretože by to nezvládla. Určite by nad ňou prebral kontrolu hnev a ona by mu jednu vrazila. To riskovať nemohla. Doteraz ublížila už mnohým ľuďom. Nechcela, aby muž stojaci niekoľko metrov od nej bol ďalším.

„Zrejme by som reagoval rovnako,“ priznal po niekoľkých nekonečne dlhých sekundách ticha.

„Zrejme,“ odfrkla si parafrázujúc jedno jediné slovo. Nezabudla sa ani sarkasticky zasmiať.

„Nari-“

„Nie, Jaehyun. Ja presne viem, čo by si na MOJOM mieste urobil TY. Nerobil by si ZREJME to isté. Urobil by si to isté. Reagoval by si rovnako, ba ešte náruživejšie, než ja. Vďaka nemu sa nebojím smrti. Nebojím sa bolesti. Jediné, čoho sa bojím je, že budem celý život žiť v strachu. Prenasledovaná nočnými morami.

Myslíš si, že chcem, aby sa niekto z vás zranil? Nie, nechcem. No ďalej už takto nezvládnem. Neustály strach z toho netvora prekonám až v momente, keď poslednýkrát vydýchne. Keď uvidím ako sa z jeho očí vytratí život. Keď to budem ja, kto ho znesie z tohto sveta.

Nehovor mi o tom aká som slabá, pretože ja to viem. Viem, že sa nikdy nevyrovnám nikomu z vás, no rovnako tak viem, že niektoré veci musím urobiť aj ja sama. Musím bojovať s vlastnými démonmi rovnako ako všetci ostatní. Rovnako tak musím bojovať aj za svoju slobodu. Už viac nemôžem nechať ostatných bojovať za mňa. Už sa viac nedokážem prizerať na to, ako ľudia kvôli mne trpia. Už viac nie.“

Počas celého jej monológu mu hľadela priamo do orieškových očí, ktorými ju sledoval. Dokonca sa odvážila podísť o pár krokov bližšie a tak zmazať vzdialenosť, ktorá ich delila. Pri posledných vetách cítila ako ju pália slzy, ktoré sa chceli vydrať na povrch, no nedovolila to. Nemohla dopustiť, aby bola znova slabá. Už viac nechcela byť tým ustráchaným dievčatkom. Nemohla to dopustiť.

„Budem ti kryť chrbát. Po celý čas,“ vyslovil nakoniec sľub. Zároveň jej tým vyjadril svoj súhlas s jej účasťou na zložitej akcií. Vedel, že skôr či neskôr bude do niečoho takého zapletená aj ona, a tak ju mohol len chrániť.

„Ďakujem.“

„Mala by si však niečo vedieť,“ tón jeho hlasu bol vážny, odrážal smútok rovnako ako aj výraz jeho tváre. Nikdy nedokázal zabrániť smútku zaútočiť na jeho myseľ, keď myslel na ňu. Na jediné dievča, okrem jeho sestey, ktoré kedy miloval.

„Pred tebou a Pudu tu bolo jedno dievča,“ prehovoril skôr, než stihla otvoriť ústa. Hľadel do diaľky, na scenériu mesta, no aj napriek tomu vedel, že ho zaujato počúva.

„Pri jednej misií sme o ňu však prišli. Bola o rok mladšia. Mala vtedy len osemnásť, za sebou výcvik a niekoľko malých akcií. V posledný deň misie sme si mysleli, že sa už nič nemôže stať. Všetci sme podcenili situáciu, ona sa však nenechala oklamať zdanlivým pokojom. Naša chyba ju stála život. Nedokázala sa ubrániť, a tak ju priamo pred našimi očami zabili. Nari, nechcem, aby si skončila rovnako. Nechcem, aby sa ti niečo stalo.“

Jeho slová ju zasiahli, aj keď jej nepovedal priamy dôvod smrti pre ňu neznámej dievčiny. Vycítila, že preňho určite bola dôležitá, a preto sa v tom nechcela viac pitvať. Určite by to preňho bolo ako sypať soľ do otvorených rán. To mu urobiť nemohla.

„Budem opatrná. Nikomu sa nič nestane,“ povedala nahlas, pričom sa jej nebezpečne triasol hlas. Ona sama svojim slovám neverila, no každý z nich potreboval aspoň zrnko nádeje.