Hiraeth | n.jm

o n e

„Pekne sa obleč. Správaj sa milo. Nezabúdaj sa tiež usmievať a byť ku všetkým milá a priateľská. Toto je zaručene najlepší spôsob ako si čo najskôr nájsť nových kamarátov," hnedovlasá žena v strednom veku nervózne pobehovala po kuchyni pričom dávala svojej dcére podľa nej cenné rady. Správala sa takto vždy, keď sa presťahovali.

Nezabudla aké to mala na strednej škole ona, no za tie roky sa toho veľa zmenilo a možno aj práve preto mala jej milovaná dcérka problém kdekoľvek zapadnúť. O tom aká ustráchaná a hanblivá jej dcérka bola posledné tri roky radšej ani nehovorila.

„Neboj sa," jednotlivé slová sa z mladej dievčiny drali skutočne ťažko. Už len pri pomyslení na všetko, čo ju dnes čakalo sa jej v hrdle vytvárala obrovská hrča, ktorá jej bránila dokonca aj normálne dýchať.

Vždy to bolo takto. Kdekoľvek prišla bola tou novou ustráchanou žiačkou, s ktorou sa nakoniec nikto nechcel baviť, pretože vraj bola divná.

„Idem," oznámila jednoducho a už-už chcela vstať od stola, keď v tom ju zastavila mama s nesúhlasnými slovami, pretože takmer nič nejedla.

„Nie som hladná," nevzdávala to a naďalej namietala. Potrebovala čo najskôr zmiznúť z dohľadu hnedovlasej ženy. Už viac nedokázala zniesť prehnane starostlivý pohľad plný očakávaní a tobôž nie slová o tom, že všetko bude tentokrát iné.

Nedokázala viac počúvať slová, ktoré jej sľubovali, že to bude lepšie. Vedela, že nebude. Vedela aj to ako to dnes bude prebiehať hneď po tom, čo vstúpi do budovy školy. Všetky tie pohľady, ktoré budú upriamené priamo na jej drobnú osôbku. Dokonca si dokázala dokonalo predstaviť aj šepot spojený s jej príchodom.

Znova bude ako taká atrakcia, ktorú budú všetci istotne vášnivo rozoberať. Najhoršie na tom celom však bolo, že už teraz sa jej z toho nebezpečne prevracal žalúdok.

„So škvrkajúcim žalúdkom predsa nemôžeš urobiť dobrý dojem," dievčinina mama sa nevzdávala a neustále trvala na svojom.

„Niečo si kúpim cestou," prisľúbila, aj keď sa svoj sľub nechystala splniť.

Nechcela riskovať, že sa povracia hneď vo svoj prvý deň v novej škole. Mohlo by ju pri tom zazrieť kvantum ľudí, nehovoriac o tom, že klebety sa šíria rýchlosťou zvuku. Až v tom momente by to bol skutočný trapas. A to kolosálnych rozmerov. Škvŕkajúci žalúdok sa vždy dá vyhovoriť, no vyvrátenie raňajok uprostred školskej chodby alebo triedy nie.

„Utekaj, aby si nemeškala," pani sa usmiala a dokonca aj svoju dcéru popohnala, keď zistila koľko času ubehlo.

O trochu spokojnejšia dievčina prikývla a rýchlo zmizla do svojej izby. Aj napriek tomu, že v tomto dome bývali už niekoľko dní sa tu ešte stále nachádzali nevybalené krabice, v ktorých boli starostlivo zabalené veci rôznych veľkostí či tvarov.

Nechystala sa ich vybaliť. Načo aj, keď sa bude o niekoľko mesiacov znova sťahovať na rovnako neznáme miesto aké bolo pre ňu toto.

Slovám svojej mamy o oblečení nevenovala takmer žiadnu pozornosť, a tak do ruky zobrala úhľadne poskladanú kôpku oblečenia do kúpeľne. Rýchlo sa osprchovala, osušila a rýchlosťou blesku sa obliekla do roztrhaných čiernych riflí a bavlneného bieleho trička s nápisom v pre ňu neznámom jazyku. V rekordnom čase stíhala aj každodennú hygienu.

Tichými krokmi podišla k zrkadlu. Videla v ňom to čo aj vždy. Ničím nezaujímavého človeka, ktorý nakoniec aj tak upadne do zabudnutia.

Z jednej z mnohých krabíc vybrala biele značkové tenisky a nazula si ich. Nedokázala totižto nosiť nič iné než tenisky alebo huňaté papučky, ktoré jej dodávali pocit pohodlia.