Hiraeth | n.jm

f i f t e e n

Zobudila sa až nasledujúce ráno vo svojej posteli. Vďaka frustrácií a takmer celodennému upratovaniu spala celú noc, čo bol pre ňu skutočne nezvyk.

„Dobré ráno," prehovorila zachrípnuto mnúc si oči.

„Dobré ráno," odzdravila jej mama postávajúca pri kuchynskej linke. Ako zvyčajne aj teraz mala v rukách hrnček s kávou, od ktorej bola podľa jej dcéry závislá. Bola to totižto prvá vec, ktorú hneď po zobudení musela prijať do svojho organizmu.

„Dnes si hore skutočne skoro," podotkla hnedovlasá pani sledujúc nástenné hodiny.

„Včera som skoro zaspala. Kto ma preniesol do mojej izby?" spýtala sa nesmelým tónom, keď si z chladničky vyberala jablkový džús.

„Donghyuck. Mali sme dohodnutého človeka, no presvedčil nás, aby sme to zrušili, pretože si sa vrátila domov skôr, aby si si upratala izbu. Spočiatku sme mu s ockom neverili, no keď sme sa večer vrátili, neverili sme vlastným očiam. Odviedla si skutočne dobrú prácu, aj keď sa desíš krvi," pochválila dievčinu jej prehnane starostlivá mama.

„Ďakujem," zahanbene sa usmiala cítiac stúpajúcu červeň do jej líc.

„Čo by si si dala na raňajky? Rozhoduj múdro, pretože takmer nikdy nevstávaš v takomto obrovskom časovom predstihu a tým pádom nemáš právo rozhodovania," zasmiala sa hnedovlasá žena sledujúc svoju milovanú dcérku, ktorá jej dnes pripadala iná. Sebaistejšia. Nevedela, čo Nari dodalo sebavedomie, no bola za to rada.

„Budú mi stačiť cereálie," dievčina sa usmiala a už si vybrala misku, mlieko a aj jej obľúbené cereálie, ktoré zvyčajne jedia deti.

„Ty sa asi nikdy nezmeníš," povzdychla si jej mama, ktorej úsmev aj tak neschádzal z pier.

„Zrejme nie. Inak dnes pôjdem do školy pešo. Vonku je pekne a ja si to chcem užiť," Nari sa usmievala, aby zakryla fakt, že s autom, ktoré jej kúpil Donghyuck nechcela mať nič spoločné.

„Dobre. Len si na seba dávaj pozor."

„Nemusíš sa báť, mami," odpovedala jej dievčina potichu. Postaršia žena sledovala ako jej dcéra do seba rýchlo nahádzala cereálie, odložila misku do umývačky riadu a utekala naspäť do svojej izby.

„Asi by som sa mala dať do prípravy raňajok pre tých dvoch spachtošov," povzdychla si, keď osamela vo veľkej moderne zariadenej kuchyni.

„Kde je Nari?" spýtal sa rozospatý Donghyuck, ktorý sa tesne minul s jeho sestrou. Ak by neuprednostnil hygienu a neobliekal sa dobrých 15 minút, tak by ju aj zastihol.

„Práve odišla," odpovedala mu usmiata žena, ktorá sa tešila, že obe je deti sú znova spolu. Donghyuck potichu zahrešil nad tvrdohlavosťou jeho dvojčaťa, ktorá mu začínala liezť na nervy.

„Mladý muž, dávaj si pozor na svoj slovník! Teraz si sadni a naraňajkuj sa ako normálny človek!" prikázala mu jeho mama, no on už bol na odchode ignorujúc jej slová.

„Niečo si po ceste kúpim, sľubujem!" zakričal jej vychádzajúc z domu.

Rýchlo zbehol k svojmu autu značky BMW M4, do ktorého obratne nasadol len preto, aby sa poponáhľal za jeho sestrou. Rád by dupol na plyn, no nechcel sa zdržiavať pri preberaní pokuty, a preto udržiaval rýchlosť vrámci predpisov cestnej premávky. Pozorne sledoval cestu aj to kde by mohla jeho sestra byť, no počas ani nie sedem minútovej cesty ju nikde nevidel. Začal sa strachovať, keď kráčal smerom k riaditeľni, kde mal podstúpiť rovnaký birokratický postup ako jeho sestra pred týždňom.

Tentoraz sa o starostlivosť o nového žiaka prihlásil Jeno, ktorý ho už čakal v kancelárií riaditeľa. Donghyuck mu hneď ako to bolo možné zreferoval vyhýbavé správanie o niečo staršej sestry na čo sa starší z nich len zasmial so slovami, aby Nari doprial trochu času.