Hiraeth | n.jm

t w o

„Poď," prehovoril nepríjemným hlasom len čo spoločne vkročili na chodbu. Vôbec ju neprekvapovala rapídna zmena jeho správania.

Cítila sa akoby ju mal práve v tomto momente niekto napadnúť. A tým niekým by podľa jej inštinktov mal byť spomínaný Na Jaemin, ktorý jej viac už nevenoval jediný pohľad správajúc sa akoby si ani nezaslúžila byť v jeho prítomnosti.

Jeho kamarát jej venoval ospravedlňujúci pohľad, no ďalej si ju už viac nevšímal. Znova mala silné nutkanie vziať nohy na plecia a utiecť odtiaľto a hoc aj na kolenách odprosiť oboch rodičov, aby jej vybavili osobného učiteľa. Namiesto toho nasledovala dvoch chalanov až k jednej z tried, do ktorej obaja bez zaklopania vošli aj napriek tomu, že bola hodina. Ona ich však nenasledovala a zarazene ostala stáť pred prahom dverí.

„Ako si to vy dvaja znova predstavujete?!" skríkla nahnevane učiteľka na oboch chlapcov, ktorí jej takto drzo prerušili hodinu.

„Tentoraz je to kvôli nej. Riaditeľ mal špeciálny príhovor," drzo sa ozval Jaemin akoby sa nechumelilo a on sa práve teraz rozprával s nejakým zo svojich kamarátov. Dievčina ešte stále bez pohnutia sledovala ako sa tvár postaršej ženy sfarbuje do červena od obrovského hnevu.

„Kvôli novej žiačke vás nateraz nechám tak, no po skončení vyučovania vás oboch chcem vidieť pred mojím kabinetom," prehovorila po pár sekundách hrobového ticha, ktoré sa v triede rozhostilo. Jaemin jej na to niečo potichu odfrkol na čo sa jeho kamarát len potichu zasmial.

„Poďte do triedy a predstavte sa nám prosím," postaršia žena si nad ich správaním rezignovane povzdychla a následne prehovorila na dievčinu, ktorá ešte stále bez akéhokoľvek pohnutia stála na mieste.

Zrazu sa všetky pohľady premiestnili na jej drobnú osôbku. Nutkanie vziať nohy na plecia a utekať odtiaľto preč ešte väčšmi zosilnelo. V mysli si pripomínala pomyselnú masku, ktorá mala byť nedobytná a pomaly vkročila do triedy.

„Moje meno je Lee Nari a pochádzam z Ameriky, no už niekoľko rokov bývam v Kórei. Dúfam, že ma príjmete medzi seba," pri vyslovení tých slov sa donútila k úsmevu, no snažila sa o to, aby to vyzeralo čo najviac prirodzene.

„Môžte si sadnúť na ktorékoľvek voľné miesto," tentokrát sa postaršia pani usmiala a skôr než si dievčina stihla sadnúť na voľné miesto pokračovala vo výklade látky z dejepisu, ktorú dievčina preberala na predošlej škole. Znova si potichu povzdychla, keď si uvedomila, že sedí priamo pred chlapcom, ktorý jej pred niekoľkými minútami venoval ospravedlňujúci pohľad. Rovnako tak vedľa neho sedel hnedovlasý  Jaemin.

Hodina ubehla prekvapivo rýchlo a hneď po jej skončení sa k lavici, kde sedela nová žiačka nahrnulo niekoľko dievčat, ktoré boli na ňu zvedavé. Zahrnuli ju rôznymi otázkami, no ešte predtým sa jej stihli rýchlo predstaviť. Nari si ich mená nestihla zapamätať, no netrápilo ju to. Koniec koncov si na nich o niekoľko mesiacov ani len nespomenie.

Vždy to tak bolo. Ľudia sa v jej živote objavovali a znova mizli.

„No tak, potvory, rozíďte sa. Tu nie je nič zaujímavé," ozval sa Jaemin, ktorý následne dosť necitlivo schmatol Nari za ruku a ťahal ju preč z triedy. Hneď za pätami im bol aj chlapcov kamarát akoby sa azda chcel uistiť, že im neutečie. Dievčine sa toto správanie nepáčilo. Navyše ju z jeho pevného zovretia začínalo čoraz viac bolieť zápästie. Napriek stupňujúcemu sa pocitu úzkosti čo najsilnejšie trhla rukou len čo sa všetci traja ocitli na chodbe.

„Si normálny?!" nahnevane sa oborila na hnedovlasého chlapca otočeného chrbtom k nej. Prstami druhej ruky si jemne pridržiavala boľavé zápästie, ktoré chytalo rozličné odtiene červenej farby akoby to azda mohlo zmierniť bolesť. Dúfala, že jej tam neostane modrina inak sa jej mama pôjde znova zblázniť.