Hiraeth | n.jm

e l e v e n

Po tom čo sa všetci najedli Chenle dievčine vrátil jej starý smartfón, aby si mohla dôležité veci preniesť z jedného mobilu na druhý a menej dôležité vymazať. Utiahla sa do Jenovej izby zatiaľ čo chlapci plánovali nejaké veci spojené s ich prácou.

Prahla po odpovediach, ktoré jej mohol dať len jej brat, no ten to odmietol. Prisľúbil jej však, že po tom, čo odhalia a zneškodnia osobu, ktorá ju ohrozuje jej vysvetlí všetko potrebné. Vraj je to pre ňu zatiaľ takto bezpečnejšie.

A tak bola zavretá v izbe chalana, ktorý sa k nej správal už od začiatku najmilšie zo všetkých. Počas času, ktorý tu strávila ju v pravidelnom intervale každých 15 minút niekto kontroloval a pýtal sa jej či niečo nepotrebuje a či je v poriadku.

Keď prišiel rad na Jaemina už mala knihu v ruke, od ktorej odmietala zdvihnúť zrak. Cítila sa trápne za to ako sa chovala v jeho prítomnosti. No ešte trápnejšie sa cítila po tom, čo dodržal svoje slovo a kŕmil ju dovtedy, kým v nej nezmizla viac než polovica jej obľúbenej pizze.

„Nari, pozri na mňa," ozval sa po tom, čo potichu zavrel dvere a urobil niekoľko krokov k nej. Záporne potriasla hlavou oči nespúšťajúc zo slov, ktoré v jeho prítomnosti nedokázala vnímať.

„Hneváš sa na mňa?" spýtal sa. Tón jeho hlasu bol vážny, no vedela, že sa usmieva, aj keď mu nevenovala ani jediný pohľad. Rozhodla sa neodpovedať už ani neverbálne. Oveľa jednoduchšie bolo tváriť sa, že skutočne číta, než by mala čeliť jeho prenikavému pohľadu.

„Nari, prosím, pozri na mňa."

Nič. Znova žiadna odpoveď. Nadýchol sa a jemne ju prstami chytil za bradu a následne jej zdvihol tvár tak aby mu hľadela do očí.

„Povieš mi, prečo sa hneváš?" skúšal to znova, aj keď odpoveď veľmi dobre poznal. Cítil dokonca aj to ako veľmi ju v tomto momente bolelo jej prepchaté bruško. Nezvykla toľko papať, a preto to bolo pre ňu teraz tak bolestivé.

„Nari-"

„Vidíš, že som v poriadku a nič nepotrebujem, tak sa prosím ťa, vráť k ostatným," prehovorila slabým hláskom, keď už viac nezvládala jeho pohľad. Nechápala to, no jeho pery ju v tomto momente doslova lákali. Chcela poznať ich chuť. Nikdy takýto pocit nezažila. Bola to priam až spaľujúca túžba, ktorej musela odolať.

„Nechcem, aby si hladovala. Už to prosím ťa, nerob," prehovoril prosebne. Nari mu chcela vyhovieť, no nemohla. Nedôverovala svojmu slabému žalúdku natoľko, aby prijímala dostatok potravy, keď ju mohla kedykoľvek znova vyvrátiť. Strach a stres jej spôsobovali doslova muky.

„Do toho ťa nič nie je, Na Jaemin," pokrútila hlavou zámerne vyslovujúc celé jeho meno. Bolo jednoduchšie premýšľať a aj hovoriť, keď mu nehľadela do očí. No jeho spaľujúci pohľad na jej pokožke ju aj napriek tomu dostatočne rozptyľoval. Rovnako ako všetko, čo v posledných hodinách urobil.

„Zatiaľ nie," vydýchol potichu. Nari mala problém porozumieť jeho slovám. Prvýkrát počas posledných minút naňho dobrovoľne premiestnila svoj zrak. Všimla si, že mu na malý moment poklesli plecia, no rýchlo sa znova vystrel a opustil miestnosť, v ktorej ostala znova sama.

Náhle ju zasiahol pocit smútku, ktorý nevedela vysvetliť. Tieto city boli cudzie, no zároveň tak známe a ona znova raz nevedela, čo má urobiť.

Nevedela, že chvíľu ostal stáť opretý o dvere a snažil sa zhlboka dýchať, aby odohnal smútok, ktorý sa len a len stupňoval. Puto nad ním preberalo kontrolu. Túžil jej všetko vysvetliť, no vedel, že teraz by ju len vystrašil.

S ťažkým srdcom sa teda pobral naspäť do svojej izby, kde ostatní preberali to ako vystopujú hajzla, ktorý sa s Nari hral ako mačka s myšou. Bolo to celé psychopatické a teraz to pre nich predstavovalo tú najväčšiu hrozbu.