Hiraeth | n.jm

f i v e

„Nari, pôjdeš domov. Dobre?" obaja chlapci sledovali dievčinu, ktorá pred pár minútami prežila ďalšie z mnohých psychických zrútení, o ktorých oni samozrejme nemohli vedieť.

„Nie, nie, to nemôžem," prudko sa postavila, čo spôsobilo, že si takmer buchla hlavu o strechu auta, ak by Jeno nezareagoval doslova rýchlosťou svetla. Namiesto úderu do časti auta pocítila jeho ruku, no nevenovala tomu žiadnu pozornosť.

„Potrebuješ si odpočinúť," namietal starší z nich zatiaľ čo mladší zamračene sledoval trasúcu sa dievčinu priamo pred ním.

Nevedel, čo má urobiť. Najradšej by ju strčil naspäť na miesto spolujazdca a odviezol ju domov, no niečo mu v tom bránilo. To niečo bola rapídna zmena v jej postoji, čo ho prekvapovalo. Ešte nikdy v nikom totižto nevidel pokope toľko strachu a odhodlania v rovnaký moment.

„Nie, potrebujem ísť na vyučovanie," odporovala mu nervózne pochodujúc do kolečka.

„Nari-"

„Nie, potrebujem tam ísť. Potrebujem byť medzi ľuďmi. Inak... Inak si ma nájde," prehovorila nervózne. Panika v nej znova narastala. Cítila sa tak slabá a bezbranná ako ešte nikdy.

„Kto?" spýtali sa jej obaja chlapci naraz. Chceli jej pomôcť, no nevedeli ako. Museli na to mať viac odpovedí.

„T-to nie je podstatné," nervózne sa zasmiala. Zo zeme zodvihla svoju tašku a bez ďalších slov sa pobrala naspäť k budove školy úplne zabúdajúc na svoj telefón ukrytý vo vrecku mikiny jedného z chlapcov.

„To dievča nie je normálne," prehovoril Renjun s pohľadom upretým na vzďaľujúcu sa postavu.

Jeno potichu zanadával. Rýchlo zavrel dvere svojho auta čím takmer privrel Renjunove prsty, no nevenoval tomu pozornosť. Počas chôdze na diaľku zamkol auto a naďalej nasledoval trasúcu sa dievčinu.

Musel uznať, že je tvrdohlavá, no to čo on sám nevedel bol fakt, že ju poháňal strach. Strach z tajomného muža, ktorý ju kontaktoval už v minulosti.

Nebála sa len o seba a o svoj život, ale aj o životy dvoch chlapcov, ktorí ju utešovali. Čo ak ublíži im?

Už v minulosti jej dokázal, že by jej mohol ublížiť kedykoľvek by si zaumienil. Začínalo to náhodnými správami či lístkami v jej skrinke či aute o tom čo robí až do doby kým to prerástlo do mŕtvych zvierat. Zväčša to boli mačky či menšie psy. Nechýbali ani odkazy so slovami, že jedného dňa zaplatí za hriechy jej rodiny podobným spôsobom.

Ničomu z toho nechápala. Uvedomovala si, že nepriame útoky takéhoto typu by mala okamžite nahlásiť už na začiatku. Aspoň rodičom, ak nie priamo polícii. No bála sa.

Nechala to celé zájsť až do momentu, kedy mal nad ňou neznámy muž plnú moc a ona to nedokázala ovplyvniť. Ovládal ju skrze strach len preto, aby sa jej pomstil za veci a činy, o ktorých ona nemala ani tušenia.

Už od malička bola vždy tou nevinnou v jej rodine, aj keď ona sama o tom nevedela. Pod ochranou jej brata a rodičov, o ktorých si myslela, že sú len prehnane starostliví.

„Nari, počkaj," slová vychádzajúce z Jenovych pier donútili dievčinu zastaviť. Stále sa triasla, no už mohla ako tak dýchať za čo bola neskutočne moc rada.

„Pozri sa na mňa," prehovoril znova na čo len nesúhlasne pokrútila hlavou. Zem pod jej nohami bola zaujímavejšia, než pohľad do chlapcových očí.

Začínala si uvedomovať svoje správanie a hanbila sa zaň. Odteraz s ňou už nikto z nich nebude chcieť prehovoriť tak ako to bolo vždy. Ľudia ju začnú ohovárať a vysmievať sa z nej.