Hiraeth | n.jm

t h r e e

Potichu sa vykradla von a ešte tichšie za sebou zavrela dvere ich nového domu. Schválne použila slovo dom a nie domov. Na rozdiel od ostatných mladých ľudí ona žiaden domov nemala. Stratila ho už dávno. Približne v dobe, keď sa začal neustály kolotoč sťahovania sa za prácou jej rodičov.

Rýchlo nasadla do auta a čo najtichšie sa to dalo vyparkovala bez toho, aby zaraďovala rýchlosť. Nechcela totižto riskovať, že ju rodičia prichytia skôr než svoj nočný útek stihne zrealizovať. Nutne potrebovala upokojiť neutíchajúcu búrku odohrávajúcu sa v jej čoraz nepokojnejšej mysli.

Zo všetkého najviac ju zaujímalo do čoho sa namočil jej brat.

Myšlienky nateraz odsunula bokom pričom svoju pozornosť plne sústredila na šoférovanie. Nechcela totižto zablúdiť v neznámom meste. Práve preto si doma vzorne naštudovala cestu k opustenej čistinke, ktorá sa nachádzala za mestom.

Podľa internetového prehliadača sa dalo priamo na dané miesto dostať autom. Navyše recenzie od rôznych návštevníkov tohto miesta sľubovali nádherný výhľad.

To bolo to, čo presne v tomto momente potrebovala. Bolo to dokonalé miesto na urovnanie rozbúrených myšlienok.

Šoférovala ešte hodnú chvíľu, no jej to nevadilo. Užívala si pohľad na mesto, ktoré nespalo aj napriek faktu, že bola neskorá pondelková noc. Nakoniec však odbočila na vedľajšiu cestu obkolesenú vysokými stromami rastúcimi po oboch stranách. Cesta nebola boh vie ako udržiavaná, takže spomalila, aby náhodou nepoškodila podvozok auta svojou neuváženou rýchlosťou.

Po pár minútach pomalej jazdy sa konečne dostala do cieľa. Vypla motor, no ešte chvíľu ostala sedieť v teple auta zvažujúc či má vyjsť von. Predsa len aprílové noci boli ešte stále dostatočne chladné a ona nechcela ochorieť.

Nakoniec nad ňou vyhrala zvedavosť a opatrne opustila teplo, ktoré jej ponúkalo jej modré Camaro. Bola neskutočne zvedavá či je výhľad aj v skutočnosti tak dych berúci ako bol vyobrazený na fotkách.

Doteraz si neuvedomovala aký obrovský teplotný rozdiel bol medzi mestom a týmto rozľahlým otvoreným priestranstvom. Dievčina sa zatriasla od zimy, ktorú spôsobil priam ľadový vietor dúfajúc, že má v kufri auta stále schovanú teplú termo deku. Našťastie ju tam skutočne aj našla a bleskovo do nej zabalila svoje skrehnuté telíčko. Bola jej zima, no vďaka deke omotanej okolo celého jej tela sa to dalo zvládnuť.

Pomalými krokmi sa vydala k okraju, ktorý bol ohraničený dreveným zábradlím. Vyzeralo to tu presne ako vo väčšine tých cliché filmov z Hollywoodskej produkcie. Napriek tomu malo toto miestečko svoje osobité čaro. Bola tu dokonca aj drevená lavička, ktorú však obišla len preto, aby sa mohla oprieť o zábradlie.

Slastne vydýchla všetok vzduch z pľúc, keď zazrela výhľad na nočné mesto akoby to bol druh tej najväčšej slasti akú kedy mohla v pozemskom živote zažiť.

Ako mávnutím čarovného prútika zabudla na všetky udalosti dnešného dňa, ktoré ju trápili až tak veľmi, že nemohla zaspať a namiesto vytúženého spánku sa ocitla tu.

Zabudla na to, že sa musela znova sťahovať. Zabudla na milého chlapca, ktorý sa smial očami, ba aj na to, že Jaemin, ten nepríjemný chlapec, pozná jej brata. Nemyslela viac na to ako je to možné a ani na to do čoho sa zaplietol Haechan. Dokonca zabudla aj na neustále nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo.

Všetky pozitívne i negatívne myšlienky sa stratili ta tam. Snažila sa zapamätať si každý detail z priam dokonale kúzelného výhľadu a aj každý jeden okamih tohto nezabudnuteľného momentu.

Nepremýšľala nad tým, že by tu mohol niekto prísť a možno by jej mohol ublížiť. Pravdu povediac, bolo jej to jedno. Možno práve preto prepočula tiché kroky blížiace sa k nej priamo za jej chrbtom.