Hiraeth | n.jm

t h i r t y o n e

Po tom, čo si Nari uložila svoj vak na obrovskú posteľ v spálni, ktorá patrila hnedovláskovi sa znova pobrala na chodbu, kde ju čakala usmiata Pudu.

„Vždy som sa mu čudovala, prečo musí mať manželskú posteľ, no ten frfloš zrejme myslel do budúcnosti," zasmiala sa staršia z nich a upravila si svoje krátke čierne vlásky tak, aby jej nezavadzali.

„Alebo sa len rád rozťahuje," dodala s úsmevom Nari kráčajúc vedľa dievčiny do spleti ďalších chodieb.

„Aj to je možnosť."

Obe sa zasmiali a ďalej už kráčali v príjemnom tichu. Nari sa snažila zapamätať si čo najviac z tohto bludiska, aby sa tu vyznala. Mala pocit, že bez mapy by sa tu ona sama už dávno stratila.

Chodba, schody, chodba, odbočka doprava, potom znova doľava, prejsť cez obrovské železné dvere a to ešte stále nebol koniec.

Nari vedela, že sú blízko ich cieľa, pretože hneď po tom, čo prešli cez železné dvere začula zvuky výstrelov.

„Vstúp do štvrtých dverí naľavo. Som si istá, že to je on," znova raz sa na ňu usmiala Pudu a už jej nebolo.

Nari mala pocit, že sa to dievča musí istotne neustále usmievať, čo jej samotnej vyčarilo úsmev na perách. Pokrútila hlavou a vybrala sa po jednej z chodieb, ktorú jej naznačila Pudu.

Poctivo si odpočítala dvere a vošla do tých, odkiaľ sa ozývali zvuky výstrelov. Hneď na to, čo vošla do priestornej miestnosti jej pohľad padol na hnedovláska, ktorý s obrovským nasadením strieľal na cieľ. Nevšimol si jej príchod a tak obdivovala jeho pevný postoj spolu s presnou muškou.

Rozhodla sa ho neprerušovať, hoci výstrely boli takto na blízko ešte hlasnejšie a tým týrali jej ušné bubienky až do momentu, kým si aj ona nenasadila chrániče.

„Naučíš ma to?" spýtala sa ho po pár minútach tichého sledovania jednej z jeho zručností. Všimla si ako ním trhlo na čo sa len potichu zasmiala.

„Otoč sa, no nezastreľ ma, prosím."

Tentoraz sklonil zbraň a pohľadom prešiel skrz celú miestnosť, až kým nenarazil na dievčinu sediacu na lavičke. Prekvapilo ho, že si ju až doteraz nevšimol.

„Ako si sa sem dostala?" bolo prvé, čo zo seba dostal. Skutočne to nechápal. Ona aj s Haechanom predsa mali prísť až večer. Jedine, že by stratil pojem o čase a v tejto miestnosti strávil viac času, než si myslel.

„Vážne je to prvá otázka, ktorú mi položíš? No ako dobrá priateľka ti na ňu aj tak odpoviem. Bola to Pudu, ktorá ma sem zobrala," odpovedala mu s úsmevom pohrávajúcim jej na perách.

Tak veľmi jej chýbal, aj keď sa ešte len včera videli. Nepáčilo sa jej, že musel odísť o deň skôr než ona, no zmierila sa s tým. Navyše jej prisľúbil, že jej to istotne neskôr vynahradí.

„Tá potvora má oči a uši snáď všade," zafrflal si popod nos, no aj tak objal drobnú dievčinu a do vlasov jej venoval láskyplný bozk. Počas včerajšieho aj dnešného dňa mu ohromne chýbala. Chýbalo mu všetko. Od jemnej vanilkovej vône jej šampónu až po jej jemné či vášnivé bozky.

„Budem sa tváriť, že som nepočula tvoju poznámku, no neodpovedal si mi na moju otázku," trochu sa naňho zamračila, pretože vedela, že jej otázku sa rozhodol zámerne ignorovať.

„Akú otázku?" spýtal sa jej nevinne nepúšťajúc ju z objatia. Dievčina nad ním len prevrátila očami a šikovne sa oslobodila z jeho objatia. Využila moment prekvapenia a rýchlo mu z rúk zobrala zbraň. Podišla na miesto, kde ešte pred chvíľou stál on a pozrela naňho.