Hiraeth | n.jm

t w e n t y f i v e

„Ty naozaj nie si normálna," záporne pokrútil hlavou hnedovlasý chlapec.

„Nikdy som nepovedala, že normálna skutočne som," odvrkla mu otáčajúc sa späť ku sporáku.

„Včera si tam dolu vraj excelovala," nadhodil len tak medzi rečou. Sledoval ako na sekundu celá stuhla, no hneď na to sa znova uvoľnila.

„Zaslúžil si to," pokrčila plecami akoby o nič nešlo a vražda človeka bola normálna vec.

„Princezná-"

„Jaem, nechcem sa o tom teraz rozprávať. Áno, spôsobila som mu bolesť a áno, zabila som ho, no nepociťujem žiadne výčitky. Na to, aby som ho ľutovala spôsobil až veľa hriechov," povedala skôr než stihol dopovedať svoju myšlienku. Znova sa snažila plne venovať pripravovaniu raňajok, aj keď jej myšlienky neustále ubiehali k dokrvavenému mužovi.

„Vonia to úžasne," pošepkal jej, keď ju zozadu objal a bradu si oprel o jej plece. Takto mal dokonalý výhľad na panvicu, kde sa piekli lievance.

„Povedz mi niečo, čo ešte neviem," zasmiala sa. Zvuk jej smiechu bol priam balzamom pre jeho ušká. Donútilo ho to taktiež k žiarivému úsmevu.

Bol to ďalší z mála kúzelných momentov medzi dvoma spriaznenými dušami.

„Dnes si vynechala školu len preto, aby si sa mohla o mňa postarať, čo znamená, že sme v celom tomto dome úplne sami, ale to tiež už vieš."

„Áno, presne tak, viem," zasmiala sa znova, no smiech ju prešiel v momente, čo sa jeho pery dotkli citlivej pokožky na jej krku.

„Jaemin," snažila sa odtiahnuť, no jeho mocné paže jej to nedovolili.

„Zostaň, prosím," napomenul ju chrapľavým hlasom, ktorý jej zrazu pripadal tak príťažlivý. Rýchlo odložila aj ten posledný lievanec a vypla sporák.

Hneď ako tak urobila jej hnedovlások pomaly rozviazal zásteru, ktorú mala na sebe a následne si ju otočil čelom k sebe. Prstom jej jemne prešiel po pootvorených perách.

„Smiem?" jeho hlas bol plný túžby, ktorá prenikala až do jej tela. Nedokázala odvrátiť pohľad z jeho očí, ktoré hľadeli na jej pery. V tomto momente ho nedokázala odmietnúť a tak len prikývla.

Sledovala ako sa k nej nakláňal. Robil to až mučivo pomaly akoby sledoval či si to náhodou na poslednú chvíľu nerozmyslí a keď si bol skutočne istý, že je pevne rozhodnutá, konečne spojil ich pery v pomalom a láskyplnom bozku.

Bolo neuveriteľné ako rýchlo sa zmenila atmosféra okolo nich. Nari to milo prekvapovalo, no zároveň aj desilo.

„Jaem, mali by sme sa najesť," prehovorila, keď sa od neho trochu odtiahla lapajúc po dychu.

Napriek svojim slovám sa však nepohla. Dokonca aj obe svoje drobné rúčky nechala položené na jeho pleciach. Cítila ako jej jednou rukou jemne prešiel po chrbtici, čo spôsobovalo zimomriavky po celom jej tele.

„Jaem. To sa mi páči," so šibalským úsmevom zopakoval prezývku, ktorou ho počastovala.

„Viac ako Nana?"

„To je ťažká otázka, no áno, toto sa mi páči viac," povedal a daroval jej rýchlu pusu priamo na jej dokonalé pery, ktoré ešte stále chutili po mentolovej zubnej paste.

„Poďme sa najesť. Máš javorový sirup?" nevinne sa ho spýtala, aj keď jej šibalský úsmev neschádzal z pier.

Sledovala ako prikývol a o niekoľko sekúnd už v rukách držala sklenenú fľašu so spomínanou tekutinou. Prekvapilo ju, keď vytiahol jahody a dokonca aj mandarínky, ktoré ošúpal a nakrájal. Spoločne všetko naservírovali a popravde to na tanieri vyzeralo ako kúsok umeleckého diela.