Hiraeth | n.jm

f o u r

Ráno sa prebudila na zbesilé vyzváňanie budíka, ktorý jej kúpil Haechan ako darček k narodeninám, keď boli mladší. V tej dobe mu prišlo vtipné, že by sa malo jeho dvojča každé ráno prebúdzať s infarktom. Priam nenávidela ten zvuk, no samotný budík vyhodiť nedokázala. Mal pre ňu totižto nevyčísliteľnú citovú hodnotu.

Uvedomovala si, že kvôli prebdetým nociam vyzerala doslovne ako chodiaca mŕtvola, no v jej prípade to nebolo nič neobvyklé. Vďaka tomu vedela, že kruhy pod očami nie sú nič, čo by trochu make-upu nedokázalo zakryť.

Tú noc ostala na čistinke ešte dlhú dobu. V bunde, do ktorej ju Jaemin obliekol jej bolo skutočne teplo, takže sa pozabudla a domov sa vrátila až niekedy pred treťou nadránom. Bundu mala ešte stále starostlivo uloženú na mieste spolujazdca, pretože mu ju počas vyučovania chcela vrátiť. Nanešťastie sa chlapec od tej noci v škole neukázal. Pýtala sa na to Jena, no ten jej odpovedal, že jeho kamarát musí niečo vybavovať, a preto do školy neprišiel vôbec. Vraj to boli neodkladné povinnosti mimo mesta, ktorým sa nedokázal vyhnúť.

„Niekoho ti predstavím," usmial sa na ňu Jeno, keď spoločne kráčali k jedálni.

Nari spočiatku protestovala, pretože pocit nevoľnosti u nej stále pretrvával, aj keď toto bol jej v poradí piaty deň v novej škole. Nakoniec protesty zo strany drobnej dievčiny utíchli, pretože chlapcovi ako sa zdá skutočne záležalo na jej pravidelnom stravovaní a vymenovával jej všetky možné dôvody, prečo by mala ísť na obed.

„Och, dobre," povedala potichu pričom jemne prikývla.

Ďalší noví ľudia v jej živote. Ako raz už povedala, takto to začínalo vždy. Niekto sa s ňou snažil skamarátiť, dokonca ju predstavil svojim kamarátom, no nakoniec to vzdal alebo dotyčných ľudí vystrašil niektorý z jej záchvatov úzkosti, ktorými už istý čas trpela.

No jedno mu napriek všetkému musela uznať. Správal sa k nej neobyčajne priateľsky a navyše bol voči nej skutočne starostlivý. V istých momentoch jej to pripadalo divné, no nesťažovala sa.

Jeno sa snažil zubami - nechtami udržať rozhovor s dievčinou kráčajúcou po jeho pravici. Čo malo za následok, že si dievčina ani neuvedomila, že spolu kráčajú k jednému zo stolov aj so svojím jedlom. Svoj podiel na nepozornosti mala aj únava, ktorá dievčinu odmietala opustiť.

„Snáď sa budú správať slušne," zamrmlal si popod nos starší chlapec, keď si sadal na svoje obvyklé miesto zatiaľ čo Nari postávala necelý meter od stola. Vystrašenými očami skenovala troch chlapcov, ktorí pozdravili svojho kamaráta.

„Chceš jesť postojačky alebo si pôjdeš sadnúť?" spýtal sa chlapec s blond vlasmi pozorne sledujúc jej drobnú postavu.

„Nari, poď si sadnúť," usmial sa na ňu Jeno ukazujúc na voľnú stoličku hneď vedľa neho. Podivný zvierajúci pocit v žalúdku neustále pretrvával, čo spôsobovalo, že sa cítila čoraz neistejšie. Znova chcela utiecť niekam ďaleko, no donútila svoje roztrasené nohy urobiť zopár krokov a posadiť sa vedľa usmievavého chlapca.

„Nemusíš sa báť, my nehryzieme," prehovoril ďalší z nich. Doteraz si neuvedomovala, že sa so sklonenou hlavou krčila na stoličke. Dokonca sa aj triasla.

„Renjun má pravdu, my ti neublížime, takže sa nemáš čoho báť," prehovoril iný hlas, aby ju trochu povzbudil. Nari tentoraz dvihla hlavu, aby si ho mohla prezrieť. Nemohla si pomôcť, no tak trochu jej pripomínal zajačika. Veľmi roztomilého zajačika.

„Nari, si v poriadku? Celá sa trasieš," podotkol chalan s o trochu svetlejšími vlasmi, než mal Jeno a jemne sa dotkol jej pleca. Prikývla, pretože vedela, že jej vlastný hlas by ju zradil. Presne kvôli tomuto tak veľmi nenávidela zoznamovanie sa s novými ľuďmi.