Hiraeth | n.jm

s e v e n t e e n

„Jisung, prepáč ako som sa k tebe správala," povedala so sklonenou hlavou stojac oproti najmladšiemu z chlapcov. Jej žalúdok bol znova scvrknutý na veľkosť slivky.

Cítila sa trápne za to, že ich všetkých tak hnusne ignorovala a najmä jeho, keď si to ani nezaslúžil. A teraz sa cítila ešte horšie, keď neodpovedal. Sklonila hlavu a vydala sa na odchod, pretože ho nechcela zdržovať, no zastavil ju.

„Pristane ti to, noona," usmial sa a vydal sa rovnakým smerom ako mala v pláne ona.

„No tak poď. Nevidel som tu tvoje auto a myslím si, že by nebolo dvakrát múdre ísť znova pešo," pozrel na ňu s tým jeho známym nevinným úsmevom.

„Neviem či by som mala," ozvala sa tichým hláskom. Obávala sa reakcie chlapcov, ak by po dvoch týždňoch jej ignorácie len tak pricupkala a chcela, aby všetko bolo tak ako predtým. Nezaslúžila si, aby k nej boli milí. Predsa len bola tým hlúpym dievčaťom, o ktoré doteraz nikto ani len nezakopol.

„Nevymýšľaj," schmatol ju za jej drobnú rúčku a ťahal ju k školskému parkovisku, kde ho čakali štyria chlapci vrátane jej brata. Nari svoj pohľad uprela na Jisungovú obrovskú ruku, ktorou ju jemne držal. Bolo to pre ňu takto jednoduchšie.

„A-ahoj," vykoktala zo seba stále so sklonenou hlavou. Nechcela sa pozrieť na chlapcov, ktorí na ňu prekvapene hľadeli a aj napriek jej hnusnej ignorácii na ňu dávali pozor kdekoľvek sa pohla.

„Jisung si zaslúži ocenenie, že ťa donútil rozprávať," zasmial sa blondiačik, ktorému z miesta spolujazdca Jenovho auta trčali len nohy.

„Fakt by si ho zaslúžil. Bola nuda byť s tebou v jednej domácnosti, keď si ma ignorovala," pridal sa aj Haechan, ktorý sa opieral o jeho športiak. Jej príchodom ho zaliala celkom pochopiteľná vlna šťastia.

„Poď, zveziem ťa," ozval sa Jaemin, ktorý tu bol ako vždy svojím autom a vydal sa k jeho obvyklému parkovaciemu miestu. Miestu, kde sa v tomto meste stretli po prvýkrát.

Nari len prikývla a bez ďalších slov sa so sklonenou hlavou vydala za ním. Počkala, kým odomkol auto a uložil svoje aj jej veci do kufra. Technický vzaté ich jej skôr vytrhol z rúk a až tak obaja nasadli.

„Ešte niekam pôjdeme. Počkaj chvíľu tu," ozval sa, keď zastavoval pri jednom menšom obchode s potravinami.

Dievčina znova len prikývla a sledovala ako opustil auto až kým sa jej nestratil z dohľadu. O pár minút sa vracal aj s nákupnou taškou plnou potravín, na ktoré nedovidela.

Nastúpil a šikovne sa zaradil do popoludňajšej premávky, ktorá bola hustejšia než obvykle. Znova sa medzi nimi rozhostilo ticho, ktoré sa obávali obaja prerušiť. Nari rovnako ako Jaemin sledovala cestu pred sebou.

Až po dlhej chvíli dokázala určiť kam idú. Spoznala totižto menej udržiavanú cestu lemovanú vysokými stromami. Presne vedela kam vedie, aj keď počas dňa vyzerala úplne inak než počas noci.

„Asi si zvedavá, prečo ideme práve sem, nemýlim sa?" dovolil si pozrieť na ňu, aj keď nerovný terén pred nimi si vyžadoval jeho plnú pozornosť.

„Tak trochu," priznala hrajúc sa s prstami. Istým spôsobom naňho nechcela ani pozrieť. Hanbila sa a pocit úzkosti jej ani v najmenšom nenapomáhal.

„Je tu niekoľko vecí, ktoré ti musím vysvetliť," ozval sa tentoraz neisto on. Starostlivo zvažoval všetky slová, aby ju náhodou nevystrašil.

„Odtiaľto pôjdeme pešo. Tam hore by sa nemalo parkovať," bol to znova on, kto po chvíli ticha znova prehovoril, keď parkoval auto pri cestičke.