Frozen heart

32. Part

Zaklopem na dvere a čakám. Dvere sa otvoria a v nich sa objaví Lucasova hlava. „No dlho si to bezo mňa nevydržala.“ Povie a uškrnie sa. Normálne by som ho za to zdrbala, ale tentoraz sa mi znovu nahrnú slzy do očí. Rýchlo si ich zotriem a sklopím pohľad. Lucas vyjde von z bytu a privrie dvere. „Stalo sa niečo?“ Pravdepodobne doma niekoho má. Zhlboka sa nadýchnem a pokrútim hlavou. „Nie len...Nechaj to tak. Vidím, že nemáš čas.“ Nasilu sa usmejem a otočím sa na odchod. „Počkaj.“ Schytí ma za ruku. „Na teba mám čas vždy. No tak.“ Usmeje sa. „Lucas! Koho to tam máš?“ Započujem dievčenský hlas. Lucas zavrie oči a pokrúti hlavou. Chvíľu akoby premýšľa čo urobí, no potom znovu otvorí oči. „Počuj o desať minút ma čakaj pri stánku na rohu ulice dobre?“ Povie rýchlo a ja prikývnem. Otočím sa a vydám sa von. Presne o desať minút ku mne dorazí Lucas. „Prejdeme sa?“ Opýta sa a ja prikývnem. Vykročíme a ja čakám na jeho otázku. „Eh, takže, čo sa stalo?“ Nemusím čakať dlho. Zhlboka sa nadýchnem a spustím. Všetko mu vyrozprávam a snažím sa nerozplakať. „Počkať, takže on niekoho má?“ Opýta sa prekvapene. „Ty o tom vážne nevieš?“ Opýtam sa ja a on pokrúti hlavou. „Od kedy ste spolu začali chodiť tak sme sa nejak odcudzili.“ Mykne plecom. „To mi je ľúto.“ Poviem a on prikývne. „Aj mne.“ Povie smutne. „Ale to sa na neho nepodobá.“ Pokrúti hlavou. „Možno chcel aby som žiarlila.“ Znovu pokrúti hlavou. „Na čo by to bolo dobré? Veď on sa rozišiel s tebou, nie ty s ním.“ To dáva logiku. Povzdychnem si a skloním hlavu. „A ty si v pohode?“ Opýta sa a zastane. Pozriem sa na neho a pokrútim hlavou. „Ani nie.“ Smutne sa usmeje. „Je to debil.“ Usmejem sa aj ja. Lucas ma chytí za ruku a prepletie si so mnou prsty. Znovu vykročí a ja spolu s ním. Ani si to neuvedomím a o chvíľu sme pred mojim domom. „Budeš v pohode?“ Opýta sa a ja sa pousmejem. „Časom. A prepáč za prepadnutie.“ On sa zasmeje a objíme ma. „Pre teba všetko.“ Pobozká ma do vlasov a potom sa odtiahne. „Mám ťa rád, vieš o tom, však?“ Prekvapene sa na neho pozriem, no napokon prikývnem. Je to zvláštne. Počuť to takto od neho. „Deje sa niečo?“ Opýtam sa neisto a on pokrúti hlavou. „Malo by?“ Opýta sa pobavene. „Si divný.“ Mykne mi kútikmi úst. „Tak to ti teda ďakujem.“ Odstúpi odo mňa, no na tvári má úsmev. „Nie vážne. Čo ti je? Máš slabú chvíľku?“ Zasmejem sa a on zvážnie. „Nebuď zlá.“ Povie urazene a otočí sa na odchod. „Ale no tak.“ Chytím ho za ruku a ignorujem tú vlnu energie, ktorá mnou prejde. „Neurážaj sa.“ Poviem so smiechom a postavím sa mu do cesty. Pozrie sa na mňa a ja nahodím šteňací pohľad. Mykne mu kútikmi úst a ja viem, že som ho zlomila. Zaškerím sa a on sa zasmeje. „Ty si veľmi neposlušná princezná, vieš o tom?“ Prikývnem, postavím sa na špičky a dám mu pusu na líce. „Dobrú noc.“ Usmejem sa a podídem ku dverám domu. Otočím sa a pozriem sa na neho. Stojí na chodníku, má ruky vo vreckách a na tvári široký úsmev. „Dobrú princezná.“ Povie. Ja sa zasmejem a odomknem dvere. Vojdem dnu a rýchlo ich zavriem. Opriem sa o nich, zavriem oči a skĺznem na zem. To snáď nie je pravda. Idem za ním riešiť moje zlomené srdce a on ho vylieči akoby mávnutím prútika. Ako ho ja ľúbim. „Ehm, ehm.“ Ozve sa z kuchyne. Zadívam sa tam a uvidím stáť vo dverách Chipa. „Ahoj.“ Poviem neisto a postavím sa. „Ahoj.“ Odzdraví a zapáli svetlo. Až teraz uvidím široký úsmev na jeho tvári. „Takže ty a Lucas...“ Nedokončí vetu a zadíva sa na mňa. „Sme kamaráti.“ Dokončím ju ja a on prikývne. „Samozrejme.“ Povie ironicky. Prekrútim očami a vyberiem si z chladničky mlieko. Nalejem si do pohára a dám na chvíľu zohriať. „A teraz vážne. Chodíte spolu?“ Opýta sa. „Nie! Preboha.“ Zasmejem sa. „Vravím, že sme kamaráti.“ Pozriem sa na neho a on ma v tvári výraz: A ty si myslíš, že som debil alebo hej? Zvesím hlavu. „Je to veľmi komplikované ale rozhodne sme len kamaráti.“ Poviem a odpijem si z mlieka. „Komplikované? Takže ty ho miluješ a on teba nie?“ Vrhnem na neho škaredý pohľad. „Takže som trafil do čierneho.“ Víťazoslávne sa usmeje. „Nemám ho rád.“ Zamračí sa potom a pokrúti hlavou. „Je príliš...“ Luskne prstami a hľadá to správne slovo. „...svojský?“ Povie neisto. „Svojský? V čom?“ Prekvapene sa na neho zadívam. „Neviem. Taký štýl rebela, veď vieš.“ Pobavene pokrútim hlavou. „Naozaj Chip?“ Zasmejem sa a on sa zatvári ublížene. „Len nechcem, aby ti zlomil srdce.“ Povie napokon. „To už sa stalo.“ Usmejem sa a položím hrnček. „Ale zlatíčko.“ Objíme ma a ja sa zhlboka nadýchnem. V jeho objatí sa cítim v bezpečí. V bezpečí pred všetkými chlapcami, ktorí mi môžu zlomiť srdce. „Mám ťa rada Chip.“ Poviem a on sa odtiahne. „Aj ja teba Michelle.“ Usmeje sa a pohladí ma po vlasoch. „Idem si ľahnúť.“ Povie napokon. „A kde je mama?“ Opýtam sa rýchlo. „Dali jej nočnú službu.“ Povie a odíde z kuchyne. Ja dopijem to mlieko a vojdem do svojej izby.