Frozen heart

34. Part

„Nevidíš niekde obchod zo suvenírmi?“ Opýtam sa Lucasa, keď už sme v meste. „Tam je!“ Vyhŕkne a chytí ma za ruku. Doteraz som sa tomu úspešne vyhýbala. Potiahne ma smerom ku obchodu zo suvenírmi a ja sa ho znovu pustím. Tuším mi to robí naschvál. Určite ma prekukol a teraz mi to dáva vyžrať. Povzdychnem si a začnem sa obzerať. Páni toľko krásnych vecí. Napokon vyberiem peknú magnetku a zaplatím za ňu. „Ty tvojej mame nekúpiš nič?“ Pokrúti hlavou a znovu sa vydáme preč. „Už si hladná?“ Opýta sa a ja prikývnem. „Super.“ Usmeje sa a zastane. „Poď.“ Kývne hlavou na reštauráciu pred nami. Vojdeme dnu a nájdeme si voľné miesta. O chvíľu príde čašník a my si objednáme. „To bolo naozaj dokonalé jedlo.“ Poviem, keď vyjdeme z reštaurácie. „To som počul. Už trikrát.“ Zasmeje sa Lucas a ja ho udriem do pleca. „Nebuď zlý.“ Zasmejem sa. „Páni, Lucas si to ty?“ Postaví sa pred nás nejaká žena. „Teba som hádam nevidela, koľko, už je to šesť rokov.“ Preafektovane sa zasmeje. „Sedem.“ Opraví ju chladným hlasom Lucas. „Ako si sa mal? A čo mama s otcom?“ Nedokážem sa na ňu prestať dívať. Príde mi až priveľmi nesympatická. Je to čudne, viem. „Fajn.“ Povie Lucas a ja po ňom strelím pohľadom. On ma chytí za ruku a pozrie sa na mňa. Krátko sa usmeje a potom sa znovu pozrie na tú ženskú. „Oh, vidím, že si už zbalil nejakú mladú slečnu.“ Povie a premeria si ma od hlavy po päty a potom naspäť. Zamračím sa a ona prejde pohľadom znovu na Lucasa. „Áno. Takmer pred rokom.“ Ona vytreští oči a znovu sa na mňa pozrie. „Vy-vy dvaja spo-spolu...“ Začne sa zajakávať. „Áno. A ak dovolíš máme nejaké plány. Aj by som povedal, že som ťa rád videl, ale nie je to pravda.“ Povie a potiahne ma za ruku preč. Už sa nadýchnem, že sa opýtam kto bola tá ženská ale on ma predbehne. „Nepýtaj sa. Prosím.“ Povie len a zabočím do nejakej uličky. „Štyri.“ Poviem a on sa na mňa udivene pozrie. „Čo štyri?“ Opýta sa. „Počet ľudí, ktorí si myslia, že sme spolu. Štyri.“ On sa doširoka usmeje a prepletie si so mnou prsty. „Teoreticky je ich možno už sto. Vieš ak zrátaš všetkých okoloidúcich a ľudí na pláži.“ Zasmejem sa a on konečne trochu spomalí. „Sľubujem, že ti to vysvetlím, len nie dnes.“ Pokrútim hlavou. „Nič mi nemusíš vysvetľovať. Moja zvedavosť to prežije.“ Pozrie sa na mňa a usmeje sa. „Ďakujem.“ Povie a mňa pohltí naše klamstvo. Naozaj dostanem pocit, akoby sme spolu chodili. „A kedy máme výročie?“ Opýtam sa pobavene. „Pätnásteho septembra.“ Povie a ja sa na neho udivene pozriem. „Prečo práve vtedy?“ Opýtam sa a on sa na mňa pozrie. „Vtedy sme sa spoznali. Teda ak sa to dá nazvať spoznaním.“ Uškrnie sa. „Ako to, že si to pamätáš?“ Zasmejem sa a on chvíľu mlčí. „V ten deň si zničila moju obľúbenú mikinu.“ Povie napokon. „To nie je pravda. Olial si sa sám.“ Zaprotestujem. „Dopomohla si tomu.“ Pokrútim nad ním hlavou. „Stále ju mám doma.“ Uškrnie sa a pozrie sa na mňa. „Naozaj to nezišlo dole?“ Opýtam sa udivene. „Neviem. Nepral som to.“ Začnem sa smiať. „Prečo?“ Opýtam sa. „Pretože...“ Zasekne sa. „...neviem.“ Povie napokon a pustí sa mojej ruky. „Pozri.“ Kývne hlavou a pred sebou uvidím nádherný výhľad na otvorené more. Na pláži svietia lampy a nejaké deti sa na neho naháňajú. „Wow.“ Usmejem sa a pozriem sa na neho. „Vieš ta žena, čo sme ju stretli...“ Začne a ja sa na neho otočím. „Ššš. Nič nehovor.“ Priložím prst na jeho ústa a zadívam sa mu do očí. On sa usmeje a ja zložím svoj prst. „Nemyslím si, že to tvoja zvedavosť prežije.“ Usmejem sa aj ja a udriem ho do ramena. „Prežije. Ver mi.“ Odstúpim od neho a znovu sa zadívam na ten výhľad. „Len dúfam, že sa do tohto nezaľúbiš tak ako do Paríža.“ Povie a objíme ma zozadu „Neskoro.“ Šepnem a on sa zasmeje. „Takže sem sa nasťahuješ, keď doštuduješ?“ Opýta sa pobavene. „Porozmýšľam nad tým.“ Poviem a on sa zasmeje. „Tuším ťa už nikdy nikam nevezmem. Akurát tak v Londýne.“ Nahnem sa tak aby som mu videla do tváre. „Bez teba by to tu nebolo ono.“ Poviem a on sa uškrnie. „Bezo mňa to nie je nikde ono.“ Povie a pustí ma. Otočím sa na neho celým telom a chytím ho za ruku. „To je pravda.“ Poviem a pozriem sa na neho. On sa usmeje a položí svoje čelo na to moje. „Budeš mi chýbať.“ Šepne. „Ja viem.“ Poviem a uškrniem sa. On sa odtiahne a pobavene sa na mňa pozrie. „Veď aj ty mne.“ Poviem napokon. „Vrátime sa?“ Navrhne a ja sa znovu pozriem na ten výhľad. Napokon prikývnem a spolu sa vrátime na hotel.