Frozen heart

43. Part

Prebudím sa na hlasný buchot. Prudko otvorím oči a posadím sa. Obzriem sa, že čo sa deje a až po chvíli si uvedomím, že to je klopanie. Niekto klope na dvere. Lucas v posteli už nie je a ani po chvíli nepočujem, že by šiel otvoriť. Pomaly sa postavím a niečo na seba oblečiem. Vojdem do chodby. „Lucas?“ Opýtam sa polohlasne, no nikto sa neozve. Kam ten imbecil zasa zmizol? Zhlboka sa nadýchnem a podídem ku dverám. „Lucas viem, že si tam, tak kurva otvor tie pojebané dvere!!“ Zvrieskne hlas na druhej strane. Ja okamžite zaspätkujem. „Mám ich vykopnúť!?“ Zvolá opäť ten hlas. Preglgnem a vbehnem do obývačky. Začnem hľadať môj telefón a v momente ako ho nájdem sa na stolíku rozozvučí ten Lucasov. „Počujem tvoj telefón ty hajzel, tak otvor sakra!!!“ Znovu započujem. Neznámy človek za dverami vytrvalo klope a mne to začína liezť na nervy. Kľud, nič sa ti nestane. Nahodím unavený výraz a podídem ku dverám. Dotknem sa kľučky a tep sa mi zvýši. Znovu preglgnem a myknem kľučkou. Lenže dvere sú zamknuté. Do kelu. Neznámy si zrejme nič nevšimol, keďže naďalej vytrvalo búši do dverí. Ja rýchlo cúvnem k stene oproti dverám. Začnem panikáriť. „Fajn. Sám si to takto chcel.“ Ozve sa hlas a o chvíľu na to tupá rana do dverí. Takmer vykríknem a úplne sa pricapím na stenu. Hneď na to sa ozve ďalšia rana a dvere ticho zastonajú. Pár krát ešte do dverí kopne a tie povolia. Rozletia sa na chodbu a ja uvidím neznámeho. Obrovský, vysoký muž s obrovskými svalmi a pohľadom, ktorý by mohol vraždiť. Obzrie sa a až po chvíli si ma všimne, keďže sedím schúlená na zemi. Prekvapene sa na mňa pozrie a ustrnie. „A kto si ty?“ Opýta sa. „Že sa vôbec pýtam, ha? Nejaká ďalšia štetka. Kde je ten hajzel?“ Opýta sa a ja zdesene pokrútim hlavou, že neviem. Nazrie do všetkých izieb a potom znova spočinie pohľadom na mne. „Čo ti je? Vyrezali ti jazyk?“ Opýta sa a pozrie sa na dvere. „Nie.“ Zachraptím. „Tak kde je ten hajzel?“ Opýta sa a kopne do kúsku dreva, ktorý vyletel z dverí. Presne v tej istej chvíli sa vo dverách z čista jasna zjaví Lucas. „Ah, kurva Pete. Kokot pojebaný.“ Zaprie sa do kolien a Pete sa zasmeje. „Takmer som dostal infarkt. Čo tu chceš?“ Opýta sa, keď sa vystrie a zadíva sa na Peta. „Ty veľmi dobre vieš čo chcem.“ Odpovie mu a pozrie sa na mňa. V tom sa na mňa Lucas pozrie. „Preboha, si v poriadku?“ Opýta sa a ihneď ku mne podíde. Jemne prikývnem, ale nedovolím mu, aby sa ma čo i len dotkol. „Nechaj ma.“ Znovu len zachraptím a snažím sa spamätať zo šoku. „To mi musíš zakaždým vykopnúť tie skurvené dvere?“ Opýta sa Lucas chladným hlasom a aj on kopne do nejakého dreva. „Myslel som si, že si dnu. Zvonil ti tu mobil.“ Povie a Lucas si povzdychne. „Tak čo?“ Opýta sa Pete a veľavýznamne sa na Lucasa zadíva. On si ho premeria a jemne sa zamračí. „Zajtra.“ Povie. „Tam kde vždy?“ Opýta sa Pete s úškrnom a pozrie sa na mňa. „Tam kde vždy.“ Zavrčí Lucas a Pete odíde. Lucas sa otočí ku mne a kľakne si predo mňa. „V pohode?“ Opýta sa a ja prikývnem. Konečne sa mi upokojil tep. Chytí ma za obe ruky a pomôže mi na nohy. „Prepáč.“ Povie a ospravedlňujúco sa usmeje. Pokrútim hlavou. „V pohode.“ Konečne sa mi prinavrátil hlas. „Dobré ránko, mimochodom.“ Povie a zodvihne ma na ruky. Prenesie ma do obývačky a tam ma posadí na gauč. Potom sa vzdiali. Čo chcel Pete od Lucasa? Toto jediné mi vŕta v hlave. Viem, že mi to sám a dobrovoľne nepovie, ale na druhej strane nechcem vyzvedať. Len dúfam, že to nie je nič nelegálne. Zakrútim hlavou a postavím sa. Oblečiem si niečo normálne a o chvíľu na to sa vráti Lucas. „O hodinku by mali prísť namontovať nové dvere.“ Povie pobavene, no mne to vtipné nepríde. „Pozri, viem že určite chceš vedieť, kto je Pete a čo odo mňa chcel, ale neviem či je to dobrý nápad povedať ti to. Už len kvôli tvojej vlastnej bezpečnosti. A rozhodne pochopím, ak budeš chcieť ísť teraz domov, premýšľať a tak, ale ja sa najbližšiu hodinu nebudem môcť vzdialiť od bytu, keďže nemám dvere.“ Povie až príliš rýchlo. „Fajn.“ Poviem len. Posadím sa na gauč. Z dôvodu mojej bezpečnosti? Tak to rozhodne nebude legálne. „Michelle?“ Ozve sa a ja ku nemu zdvihnem pohľad. „Sme v pohode?“ Opýta sa a nervózne prestúpi. „Eh, prečo by sme nemali byť?“ Opýtam sa. „No neviem. Si divná.“ Povie a mykne mu kútikmi úst. Nadvihnem obočie a odvrátim zrak. „Nevrav. Len pred chvíľkou som sa takmer zmierila s mojou smrťou, tak prepáč, že som trošičku zaskočená.“ Poviem chladne. On si ku mne prisadne a chytí ma za ruku. Prepletie si so mnou prsty a pocítim na sebe jeho pohľad. „Pozri sa na mňa.“ Šepne až príliš blízko mňa. Pootočím na neho hlavu a stratím sa v jeho modrých očiach. „Je mi to ľúto. Úplne som na neho zabudol a nenapadlo mi, že vykopne dvere. Teda aj áno, keďže to nebolo po prvýkrát ale...“ Zasekne sa a len na mňa zostane hľadieť. „Prepáč.“ Povie jednoducho. Pousmejem sa. „Povedala som, že to je v pohode. Len som v šoku. Neospravedlňuj sa toľko.“ Poviem. Usmeje sa a nahne sa ku mne bližšie. „Rozkaz.“ Zašepká a jeho dych sa odrazí od mojej pokožky. „Tuším som dnes nedostal svoju odmenu.“ Znovu zašepká. „Odmenu? A začo?“ Vypísknem a trochu sa odtiahnem. Zatvári sa zamyslene. „Za tvoju záchranu?“ Opýta sa neisto. „Takže ty vravíš, že si ma zachránil pred tou gorilou?“ Opýtam sa pobavene. „Pete je neškodný, v tom máš pravdu.“ Zasmeje sa a v očiach sa mu zjavia iskričky. „Takmer som zinfarktoval, keď som uvidel tie vykopnuté dvere.“ Povie podlízavým hlasom. „Ty? A čo ja?“ Opýtam sa a on zvesí plecia. „Vzdávam sa. Proste ma pobozkaj.“ Povie nedočkavo. „Prečo?“ Opýtam sa pobavene. „Pretože to chcem a potrebujem.“ Povie jednoducho. „Tak to sprav ty.“ Myknem plecom a tentoraz mám v očiach iskričky zrejme ja. „Ale to nie je ono.“ Zamrnčí. Pousmejem sa a kúsok sa ku nemu nahnem. On okamžite urobí prudký pohyb vpred a tak sa zastavím. „Spomaľ.“ Zasmejem sa a on sa tiež pousmeje. Hneď nato spojím naše pery. Vkĺzne jazykom do mojich úst a jemne sa dotkne toho môjho. Mne sa v bruchu rozletia motýliky, pustím sa jeho ruky a zájdem prstami do jeho vlasov. Som to ja, ktorá si ho pritiahne bližšie a on spokojne zamrnčí. „Lucas? Vieš o tom, že nemáš dvere?“ Ozve sa z chodby hlas a ja sa od neho ihneď odlepím. „Oh, pardon.“ Mattovú tvár rozťaje úsmev na polovicu a Lucas sa zamračí. „Nie, neviem o tom. Ďakujem, že si mi to oznámil.“ Povie chladne a až tak sa na neho pozrie. „Čau Michelle.“ Žmurkne na mňa a ja očerveniem. Myslela som, že bude trápne stretávať môjho ex, ale necítim sa trápne kvôli tomu, že som s ním chodila. Skôr kvôli tomu, že nás s Lucasom prichytil. „Naozaj si na ňu práve žmurkol?“ Opýta sa Lucas, ale pobavenie v hlase nedokáže zakryť. Postaví sa a založí si ruky na hrudi. „Áno. Máš s tým problém Montgomery?“ Opýta sa s úsmevom a potom sa pobavene pozrie na mňa. „Vlastne áno.“ Povie Lucas. „Si roztomilý, keď žiarliš.“ Povie prisladkým hlasom a Lucas sa rozosmeje. „A ty si hajzel.“ Matt len mykne plecom a vojde do miestnosti. „Tak čo? Vraj si zrušila zásnuby.“ Povie a zvalí sa na gauč tesne vedľa mňa. „Tak trochu.“ Pípnem a zahryznem si do pery. „Vážne? Kvôli tomu kreténovi?“ Šepne Matt, ale tak nahlas aby to počul aj Lucas. „Si strašný hajzel Matt.“ Ozve sa Lucas. „A padaj od nej.“ Povie zamračene. Vtlačí sa medzi nás a chytí ma za ruku. „Na čo si vlastne prišiel?“ Opýta sa Lucas a pozrie sa na neho. Matt sa pozrie na naše prepletené prsty a potom sa mi zahľadí do očí. „Chcel som ťa varovať pred Petom.“ Povie. „Ale asi idem neskoro.“ Pozrie sa na Lucasa a jemne sa usmeje. Ten jeho úsmev mi chýbal. „Trošku.“ Mykne plecom Lucas. „Ale myslím, že v podstate na čas.  Ak by som prišiel ešte neskôr, tak neviem v akom štádiu maznania by ste vy dvaja boli.“ Povie a postaví sa. „Len to som chcel.“ Lucas sa tiež postaví. „Vážne si myslíš, že by som ju pretiahol, ak by som nemal dvere?“ Opýta sa pobaveným hlasom a Matt so smiechom vyjde na chodbu. „Ak ste si nevšimli, tak ja som stále tu.“ Poviem urazene. „A nie, nepretiahol. Nedovolila by som ti to, ani keby si veľmi chcel.“ Poviem urazene a tiež sa postavím. „To si overím.“ Povie a sprisahanecky na mňa žmurkne. „Najvyšší čas odísť.“ Povie Matt. „Rád som ťa zas videl Michelle.“ Povie milo. „Montgomery,“ osloví ho a pobavene sa na neho pozrie. „radšej si nič neoveruj.“ Povie napokon. Lucas len pokrúti hlavou. „Najradšej by som ťa teraz vyhodil a zabuchol ti dvere pred nosom.“ Povie. „Aká smola, že žiadne nemáš.“ Uškrnie sa. „Zmizni už.“ Zasmeje sa Lucas. „Maj sa.“ Poviem a on na mňa znovu žmurkne. „Vyhodiť ťa môžem stále.“ Povie Lucas chladne. „Už idem.“ Zasmeje sa a stratí sa za rohom. „Takmer som zabudla, aký je skvelý.“ Poviem s cielenou provokáciou. Otočím sa mu chrbtom a vojdem do obývačky. „Váž slová.“ Povie výhražne. „Hoci je to môj najlepší kamarát, ale hubu mu rozbijem viac než len rád.“ Povie nebezpečne blízko mňa. „To nemyslíš vážne.“ Zasmejem sa. „Naozaj by si uprednostnil mňa?“ Opýtam sa. „Bez váhania.“ Potvrdí mi a ja sa usmejem. Podídem ku nemu a pobozkám ho. On to premení na vášnivý bozk a svoje ruky presunie na môj zadok... (nie nevyspali sa spolu!! :D hore nebol warning!!)

„Michelle?“ Započujem mamin hlas. „Si to ty?“ Vletí do chodby a hneď na to sa mi hodí okolo krku. „Och, tak som sa bála.“ Odtiahne sa a celú si ma premeria. „Je mi ľúto, ako som sa správala.“ Povie smutne. „Ja len...neverím, že už si dospelá.“ Povzdychne si a ja sa usmejem. „Ľúbim ťa mami.“ Znovu ma objíme a potiahne nosom. Viem, že plače a rovnako viem, že o chvíľu zdrhne do kuchyne, len aby som ju nevidela plakať. Len neviem, č sú to slzy šťastia alebo smútku. O chvíľu spraví presne tak, ako som si myslela. Odtiahne sa, pobozká ma na líce a rýchlo odíde do kuchyne. Ja sa šťastne usmejem a vojdem do svojej izby. Teraz je čas na uvažovanie nad tým, či toja. Chcem bývať s Lucasom?

Taká kratšia, taká odveci časť :D snáď sa páčila :) a inak chcem vás požadať aby ste mi písali aj kritické komentáre, že čo sa vam NEPÁČI a čo by som mala zmeniť (zvážiť zmenu) :) vopred ďakujem!! a pokúsim sa pridať ďalšiu časť čo nasjôr :) (zajtra asi nie, ale pokúsim sa :))