Frozen heart

40. Part

Sedím u Lucasa na gauči a rozmýšľam, či ho mám čakať, alebo ísť spať. Odkedy odišiel prešla asi polhodina a ja sa cítim neuveriteľne prázdno a osamelo. Som len v nohavičkách a jeho svetri. Vdychujem jeho vôňu. Keď ho mám na sebe, akoby ma objímal. Škoda, že len akoby. V telke už nič nejde a tak len dookola prepínam. Napínam uši, či nezapočujem, že prichádza. Takto strávim asi ďalšiu hodinu a pol. Oči sa mi už zatvárajú a hlava mi každú chvíľu padá.

„Michelle.“ Započujem jeho anjelský hlas a otvorím oči. Uvidím jeho tvár. Kruhy pod očami, utrápené oči, ale úsmev na tvári. „Ahoj.“ Šepne. Pousmejem sa. „Ahoj.“ Obzriem sa okolo seba a zistím, že stále sedím na jeho gauči. No vonku sa už rozvidnieva. „Koľko je hodín?“ Opýtam sa. „Okolo piatej ráno.“ Povie. „Poď si ľahnúť.“ Postaví sa a jemne ma potiahne za ruky. „To si až teraz prišiel?“ Opýtam sa a on prikývne. „Poď.“ Kývne hlavou na posteľ a ja sa napokon postavím. „Čo také sa stalo?“ Opýtam sa. „To ťa nemusí trápiť.“ Pobozká ma na čelo a zvalí sa na posteľ. „Ale je milé, že si na mňa chcela počkať.“ Nahrnie sa mi červeň do líc a sklopí pohľad. „Chcela.“ Prikývnem a zahryznem si do pery. Posadím sa vedľa neho. Pozrie sa na mňa a lenivo sa usmeje. Prikryje sa perinou a zavrie oči. Ľahnem si vedľa neho a dívam sa na neho. Na tvári má stále úsmev, aj keď zrejme zaspal. Napokon sa postavím a odídem do kuchyne. Dám si pohár vody a rozhliadnem sa po jeho byte. Tak známy a zároveň neznámy. Pamätám si, ako mi tu zlomil srdce. A zrejme o tom ani nevedel. Ani nevie. Usmejem sa sama pre seba. Keď sa vrátim do obývačko-spálne, Lucas stále leží rovnako. Znovu sa len posadím a dívam sa na neho. Mykne mu kútikmi úst a ruku si prehodí cez tvár. „Kocháš sa pohľadom?“ Opýta sa chrapľavo a mnou prejdú zimomriavky. Usmejem sa a prikývnem, hoci ma nevidí. Ľahnem si ku nemu a hlavu si položím na jeho hruď. Jednou rukou ma objíme a dá mi bozk na čelo.

Sú už dve hodiny a ja rozmýšľam, čo robiť. Lucasa budiť nechcem, no zároveň áno. A tak len sedím v kuchyni potichu ako myška. Keď mi zaškvŕka v bruchu tak sa rozhodnem skontrolovať mu chladničku. Nenájdem nič normálne a tak sa rozhodnem pre menší nákup. Oblečiem sa, vezmem si jeho kľúče a vyjdem von. Ani nie o hodinu som naspäť a Lucas ešte stále spí. Vojdem do kuchyne a začnem variť. Varená zelenina s kuracím mäsom nemôže nič pokaziť. Teda u mňa určite nie. U Lucasa si nie som istá. Keď dovarím, sú štyri hodiny a ja to nechcem jesť sama. A myslím, že sa naspal už dosť. Vkradnem sa do obývačky a zadívam sa na neho. Perina skopaná až pri nohách a tričko jemne vytiahnuté, čiže vidieť jeho vypracované brucho. Zahryznem si do spodnej pery a podídem u posteli. „Lucas.“ Šepnem a jemne ním za trasiem. Keď nereaguje, tak ním zatrasiem silnejšie. Priložím svoje pery na tie jeho a zrazu pocítim jeho ruky na mojom páse. Stiahne ma na posteľ a ja zvýsknem.  Začnem sa smiať a pozriem sa na neho. „Dobré ránko.“ Pozdraví ma jeho neuveriteľne sexy ranným chrapľavým hlasom. „Vraj ránko.“ Usmejem sa. On spýtavo nadvihne obočie a natiahne sa po svoj mobil. „Preboha.“ Povie a začne sa smiať. „Prečo si ma nebudila skôr?“ Opýta sa a posadí sa. „Neviem.“ Usmejem sa. Pretrie si oči a zívne. Pozrie sa na mňa a usmeje sa. „Čo je?“ Opýtam sa. On len pokrúti hlavou a s úsmevom sa postaví. Zhlboka sa nadýchne. „Ty si niečo varila?“ Opýta sa a pozrie sa na mňa. „Uhm.“ Prikývnem a tiež sa postavím. „Okej. Dám si sprchu a hneď som u teba.“ Povie a vyzlečie si tričko. Pokrútim hlavou a radšej odídem do kuchyne. Posadím sa na stoličku, ale dlho mi to nevydrží. Znovu sa postavím a začnem sa prechádzať po kuchyni. Nakoniec zastanem pri okne a dívam sa na nejaké deti, ako sa naháňajú. Započujem, že Lucas vychádza z kúpeľne a tak sa otočím. Samozrejme, len v uteráku. Uškrnie sa a oprie sa o stenu. „Ak chceš jesť, tak sa choď obliecť.“ Povie a začnem hľadať taniere. „Od kedy udávaš pravidlá v mojom byte?“ Opýta sa pobavene a ja sa na neho pozriem. „Od kedy budeš jesť jedlo, ktoré som pripravila ja a za moje peniaze.“ Zagánim na neho a on s úsmevom pokrúti hlavou. Odrazí sa od steny a odíde z kuchyne. Konečne nájdem taniere a naberiem na ne jedlo. Položím ich na stôl a počkám na Lucasa. O chvíľu príde, kompletne oblečený, a so žiarivým úsmevom. Zadíva sa na tanier a usadí sa. „Naozaj? Zelenina?“ Pozrie sa na mňa a ja nadvihnem obočie. „Problém?“ Opýtam sa a on pokrúti hlavou.