Frozen heart

28. Part

„Michelle! Zbláznila si sa?!“ Pousmejem sa. „Asi áno.“ Poviem. Alex sa na mňa neveriacky díva. Práve som jej totiž oznámila, že chodím s Mattom. „Sakra Michelle. Čo s tebou je? Veď miluješ Lucasa.“ Povie priam zúfalo. Povzdychnem si. „Ja viem. Ale chcem sa cez to dostať. A Matt je naozaj, naozaj skvelý. Veď počkaj, keď ho spoznáš.“ Poviem na svoju obranu. Ona len pokrúti hlavou no to už zvoní na hodinu. Našťastie dnes aj zajtra máme len po dve prednášky. Takže končím dosť skoro. Hodina mi prejde celkom rýchlo. Vychádzam z budovy školy a obzriem sa. Čo ma prekvapí je, že uvidím Lucasa. Konečne príde Alex aj s Joshom a spoločne odchádzame. „Michelle, môžeš na slovíčko?“ Podíde ku nám Lucas. Prikývnem a pozriem sa na Alex. Tá len mykne plecami. Idem za Lucasom do bezpečnej vzdialenosti. „Tak?“ Opýtam sa ho. „Chodíš s Mattom?“ Opýta sa a ja prikývnem. Odvráti zrak. „A myslíš to s ním vážne?“ Položí ďalšiu otázku. „Áno myslím.“ Poviem podráždeným tónom. „Pozri Michelle, Matt je naozaj dobrý chalan. Je to môj najlepší kamarát.“ Povie a hľadí mi do očí. „Neublížim mu, ak ti ide o to.“ Povzdychne si. „Fajn.“ To chcel len toto? To sa na neho nepodobá. Musí mať Matta naozaj rád. Otočím sa mu chrbtom a kráčam od neho preč. „Držím palce pri mature.“ Započujem a otočím sa. Usmejem sa. „Vďaka.“ Len kývne hlavou a kráča preč. Povzdychnem si a tiež sa zasa vydám ku Alex a Joshovi.

To nedám. Ruky sa mu až príliš trasú a nepríjemný pocit v žalúdku nedokážem potlačiť. „Michelle ukľudni sa. Vieš to odpredu dozadu a naopak.“ Snaží sa ma upokojiť Josh. Chytí ma za ruku a jemne ju stisne. Pozriem sa na neho a pousmejem sa. Opriem si hlavu o jeho plece. A v tom to započujem. Zvolajú moje meno. Zhlboka sa nadýchnem. Josh mi ešte raz povzbudivo stisne ruku a ja sa vydávam do tej vražednej miestnosti. Písomné matury. Moja smrť. 

„Tak ako?“ Opýta sa ma mama. Sama neviem. Čo ak som to úplne doplietla? Ach, tak strašne sa bojím. „Netuším.“ Poviem polohlasne. „Ale no tak. Určite budeš mať samé áčka.“ Povie nadšene mama. Len vojdem do mojej izby a rozhodnem sa pre horúci kúpeľ. Naložím sa do vane a snažím sa relaxovať. Prečo som sa tak vystresovala? Určite som to mohla dať lepšie. Pokrútim hlavou a ponorím sa pod vodu. Snažím sa na nič nemyslieť. Lenže to nejde. Za prvé Lucas sa mi neozval už dva dni. Ja viem nie je to veľa, ale aj tak to je divné. Za druhé sa mám večer stretnúť s Mattom a netuším čo si mám obliecť, keďže nepovedal kam ideme. No a za tretie musím myslieť na otca. Včera mi od neho prišiel list. Stálo v ňom asi toľko, že ho to všetko mrzí a že ma ľúbi. Neverím mu to. Teda skôr mu to veriť nechcem. Prečo mi vôbec písal? Načo to bolo dobré? Myslí si, že mu to odpustím? Veď ma skoro zabil. Vyleziem z vane a usuším sa. Zistím, že som vo vani bola takmer dve hodiny. Takže je čas obedu. Oblečiem sa a vojdem do kuchyne. „Zlatko, vyzeráš ako zombík.“ Povie mi mama a ja sa uškrniem. „Tak to ti pekne ďakujem.“ Zasmejeme sa. „Nie vážne.“ Povie ustarostene a objíme ma. „Čo ťa trápi?“ Opýta sa a zadíva sa mi do tváre. „Všetko.“ Vydýchnem. „Hovor.“ Vyzve ma mama. „Všetko ti poviem. Sľubujem. Len nie dnes. Nie teraz.“ Pokrútim hlavou a ona prikývne.

Pred kaviarňou stojím už desať minút a čakám na Mikea. Mešká už tých pätnásť minút, keďže ja som tiež meškala. Povzdychnem si a obzriem sa. V tom sa okolo mňa ovijú čiesi ruky a ja zvýsknem. Prudko sa otočím a uvidím jeho vysmiatu tvár. „Prepáč, že meškám.“ Povie smutne a u mňa má hneď odpustené. „V pohode.“ Poviem a pousmejem sa. Nahne sa ku mne a sladko ma pobozká. Ovijem svoje ruky okolo jeho krku a pritiahnem si ho bližšie. Odtiahne sa a doširoka sa usmeje. „Tak poď.“ Chytí ma za ruku a ťahá niekam preč. Ideme do centra Londýna. Len sa prechádzame, držíme sa za ruky a mlčíme. No nie je to to trápne ticho. Je to príjemné ticho. „Zbožňujem nočný Londýn.“ Preruší ticho Matt a ja sa usmejem. Obzriem sa. Všade svietia svetielka. London Eye tiež krásne svieti. „Aj ja.“ Prikývnem a pozriem sa na neho. V očiach sa mu všetky tie svetlá odrážajú. Na tvári má ten svoj anjelský úsmev a rozhliada sa. „Myslel som si, že je to to najkrajšie, čo existuje.“ Povie a pozrie sa na mňa. „A už si to nemyslíš?“ Opýtam sa a on zastane. S úsmevom pokrúti hlavou a prameň vlasov mi zastrčí za ucho. „Už nie.“ Odpovie. „Nie potom, ako som stretol teba.“ Šokovane otvorím ústa a sčerveniem. Potom sa usmejem a postavím sa na špičky. Pobozkám ho a on okolo mňa ovije svoje ruky. Nikto, naozaj nikto mi nič krajšie nepovedal. Najhoršie na tom je, že milujem jeho najlepšieho kamaráta. Rukami mu zájdem do vlasov. Odtiahnem sa od neho a zadívam sa na neho. „Síce s tebou nesúhlasím, ale ďakujem.“ Poviem a on sa usmeje.