Frozen heart

30. Part

„Pošta?“ Opýtam sa mami na ďalší deň. Pokrúti hlavou a ja prikývnem. Vytiahnem z chladničky jogurt. Posadím sa na linku a vzdychnem si. „Ozaj, ako sa má Matt? Už tu dlho nebol. Mohol by prísť na večeru.“ Povie medovým hlasom mama a mne takmer zabehne jogurt. „On...“ No tak mysli. “...on je chorý.“ Poviem. Mama chápavo prikývne. Rýchlo dojem jogurt a chystám sa do svojej izby, keď domov dôjde Chip. „Stretol som poštára.“ Povie, keď ma uvidí a podá mi list. „To je z Yalu.“ Poviem a pozriem sa na neho. Žmurkne na mňa. „Tak to otvor.“ Rýchlo to otvorím a zadržím dych. „Preboha.“ Vydýchnem a vytreštím oči. „Oni ma vzali aj na Yale! Na školu v New Yorku!“ Vypísknem. Chip sa zasmeje a objíme ma jednou rukou. „Gratulujem.“ S úsmevom sa na neho pozriem a on kývne hlavou na kuchyňu. „Mami!“ Zvýsknem a vbehnem do kuchyne a podám jej list. Nadšene sa na mňa pozrie. „Wow.“ Vydýchne a vráti mi ho. „Som na teba tak hrdá.“ Objíme ma a ja sa spokojne usmejem. „Už len Paríž.“ Mama prikývne a ja idem nadšene do mojej izby. Už sa ani neunúvam písať Mattovi. Napíšem Joshovi aj Alex a oni mi tiež napíšu, kam ich zobrali. Obaja idú do Škótska. Spolu. Ach, tak im závidím.

„Michelle vstávaj.“ Potrasie mnou niekto. Rozlepím oči a uvidím Lucasovu tvár. „No konečne. Už som si myslel, že si mŕtva.“ Povie pobavene a ja sa posadím. „Dobré ránko.“ Poviem a on sa uškrnie. „Skôr dobrý obed.“ Povie a ja sa pozriem na hodinky. Super. Pol jednej preč. „Mám ti dať toto.“ Podá mi list a mne sa zastaví srdce. Opatrne si ho vezmem. Pomaly ho otvorím a vyberiem list z obálky. Zatvorím oči a vydýchnem. Znovu ich otvorím a zadívam sa do listu. Chytím si ústa, aby som nezačala kričať. Začnem zrýchlene dýchať. „Čo to je?“ Opýta sa Lucas. Pozriem sa na neho a zložím si ruku z úst. Doširoka sa usmejem. „Oni ma vzali.“ Zašepkám. „Lucas, oni ma vzali!“ Skričím a hodím sa mu okolo krku. On sa zasmeje a tiež ma objíme. Odtiahnem sa a ešte raz sa pozriem na list. „Kam ťa vzali?“ Opýta sa a vytrhne list z ruky. Začíta sa a z tváre mu zmizne úsmev. „P-Paríž?“ Opýta sa presne rovnako ako pred pár týždňami Matt. Prikývnem. „Ty ideš na vysokú do Paríža?“ Opýta sa a podá mi list naspäť. Zamrzne mi úsmev na tvári a nešťastne sklopím zrak. „To ešte neviem.“ Povzdychnem si. „Ako to, že nevieš?“ Zakusnem si do pery a pozriem sa na neho. „Pretože Matt sa so mnou už takmer tri týždne nebaví a ja ho nechcem stratiť.“ Vydýchnem a slzy sa mi nahrnú do očí. Rýchlo nimi zaklipkám. „Takže ty sa kvôli tomu dementovi vzdáš výšky?“ Opýta sa. „Ja neviem. A ku tomu vzali ma aj na Cambridge.“ Poviem a pozriem sa na neho a on pokrúti hlavou. „To ti nedovolím. Síce nerád o teba prídem, ale jednoducho pôjdeš do Paríža.“ Srdce mi vynechá jeden úder a neodolám úsmevu. „Ale čo Matt?“ Opýtam sa. On sa len usmeje. „On bude v pohode. Jemu to dôjde.“ Snaží sa ma uistiť. Povzdychnem si a vyštverám sa z postele. Podídem ku skrini a otvorím ju. Chvíľu do nej hľadím a premýšľam. No nepremýšľam nad tým, čo si oblečiem, ale nado mnou a Mattom. Nad chlapcom, ktorého naozaj ľúbim. Áno, nie tak ako Lucasa, ale ľúbim ho. A on sa so mnou nerozpráva už tri týždne kvôli vysokej. „A čo ak nie?“ Opýtam sa Lucasa. „Čo ak mu to nedôjde? Čo ak sa so mnou rozíde?“ Spustia sa mi slzy. Zakryjem si tvár rukami a vzlyknem. Pocítim Lucasove ruky na mojom páse. Dá mi bozk do vlasov a silno ma stisne. Ja sa otočím a pozriem sa mu do očí. On sa slabo pousmeje a zotrie mi slzy. „Tak pôjdeš na vysokú do Paríža. Yaaaaay.“ Naozaj som nečakala, že povie toto. Čakala som niečo typu: „Neboj sa. Všetko bude fajn.“ alebo „Ja sa s ním porozprávam.“ Všetko len nie toto. A to ma ešte viac utvrdzuje v tom, že sa so mnou Matt rozíde. Odtiahnem sa od Lucasa a opriem sa o skriňu. „Ako sa Matt rozchádza s dievčatami?“ Lucas na mňa len zostane hľadieť. Bez slova. „Tak ako!?“ Skríknem a udriem do neho. Spraví pár krokov dozadu. Sklopí pohľad a znova mlčí. No ja už odpoveď nepotrebujem. Znovu sa rozplačem a sadnem si na zem. „Michelle ale teraz je to iné. On ťa ľúbi.“ Posadí sa vedľa mňa a objíme ma okolo ramien. „Tak prečo ma ignoruje, keď ma ľúbi?“ Opýtam sa nešťastne a snažím sa upokojiť. „Ja neviem. Možno premýšľa?“ Pozriem sa na Lucasa a on sa slabo usmeje. „Bol si s ním?“ Pokrúti hlavou. „Tiež ma tak trochu ignoruje.“ Povie pobavene. „Všetko kvôli tebe.“ Pokrúti hlavou, no na tvári mu tróni pravý, nefalšovaný, chlapčenský úsmev. „Si pohroma.“ To už sa usmievam aj ja. „A ty si zlý.“ Poviem a buchnem ho do ramena. „Ja som len úprimný.“ Pozrie sa na mňa a očakáva protiútok. No ja už nevravím nič. Odvrátim pohľad a povzdychnem si. Znova mi napadá tá istá otázka. Prečo práve ja? Prečo práve ja musím ľúbiť dvoch chalanov. Kvôli jednému plačem a zatiaľ ma ten druhý rozveseľuje. Všetko je tak strašne zložité. V tom Lucas vyskočí na nohy a oči mu priam žiaria. „Ideme von. Obleč sa.“ Povie nadšene a vyjde von z izby. Nestihnem sa nič opýtať a tak sa namáhavo postavím a znovu sa zadívam do skrine.