Frozen heart

53. Part

„Michelle?!“ Ozve sa odrazu s chodby a mnou trhne od ľaku. V hlave sa mi okamžite zohrajú tie najhoršie veci, aké by sa mohli stať mojim rodičom alebo Lucasovej mame alebo Tobymu alebo nebodaj Joshovi a Alex. Vyskočím na nohy a vbehnem do chodby celá vydesená, prečo tak kričí. Uľaví sa mi, až keď sa zadívam do jeho rozžiarenej tváre. Chytím sa za hruď a snažím sa upokojiť svoj zvýšený tep. „Vieš ako si ma vydesil?!“ Okríknem ho a udriem ho do pleca. Začudovane sa na mňa zadíva, ale stále sa usmieva. „Ja-prepáč.“ Povie pobavene. „Tak čo sa stalo?“ Opýtam sa. „Vlastne, nič také dôležité. Teda pre mňa áno, len...“ Stíchne. „No tak už to povedz, keď si sem vletel z ničoho nič. Mimochodom, mal by si byť ešte v práci, nie?“ Zasmeje sa a mávne rukou. „Len sa mi konečne podarilo získať jednu zmluvu, po ktorej by sa všetko malo vrátiť do normálu.“ Povie natešene a ja sa usmejem. „Naozaj?“ Opýtam sa a on prikývne. Usmejem sa aj ja a objímem ho. „Okej, musím sa vrátiť do práce, ale prídem domov skôr, jasné?“ Doširoka sa usmeje a ja prikývnem. „Budem sa tešiť.“ Opravím mu golier na košeli a jemne ho potiahnem. Pobozkám ho a sama pre seba sa usmejem. Lucas odíde a mňa odrazu začne bolieť brucho. Ale nie. túto bolesť poznám až priveľmi dôverne. Nie, nie a znovu nie. Dokelu. Rýchlo odbehnem na záchod a moje tušenie sa naplní. Dostavili sa mesiačiky. Sakra. S hrôzou. zistím, že na záchode nemám žiadne vložky. S nechuťou sa oblečiem a začnem prehľadávať svoje veci. „To nemôže byť pravda.“ Vydýchnem, keď žiadne nenájdem. Takto do obchodu nedôjdem. Alex je ešte na medových týždňoch a mame kvôli tomu volať rozhodne nebudem. A Lucas neprichádza do úvahy. Fajn. Hlavne sa treba upokojiť. Postavím sa a vojdem do kuchyne. Nájdem si lieky proti bolesti a ihneď si ich vezmem. Takže, čo teraz? Vleziem naspäť na záchod a rozmýšľam čo má robiť. Mame volať nechcem, pretože je v práci. A Lucas tiež. Ale bol by to trapas. Započujem odomykanie dverí. Žeby sa vrátil? Vyjdem zo záchoda a uvidím ho stáť v chodbe. Usmeje sa a podíde ku mne. „Napokon som si zobral voľno.“ Vysvetlí a ja s predstieranou radosťou prikývnem. Zahľadí sa na mňa a ja ihneď viem, že ma prekukol. „Čo sa deje?“ Opýta sa a v tej chvíli neznášam moju neschopnosť zatajovať veci. Teda nie len v tej chvíli. Neznášam to odkedy som ho spoznala. „Čo by sa malo diať?“ Opýtam sa a dúfam, že je príliš nadšený z tej zmluvy a že mi to zožerie. „Fajn. Ako chceš. Nič mi nemusíš hovoriť.“ Mykne plecom a prejde okolo mňa do kuchyne. Zadívam sa na neho. On si vyberie zo skrinky croissant a všimne si vybraté lieky. Sakra, prečo som ich neodložila. Zdvihne na mňa pohľad, no nič nepovie. Zahryzne sa do svojho croissantu a nespúšťa zo mňa zrak. „Takže, eh, prečo si sa rozhodol zobrať si voľno?“ Opýtam sa so snahou prerušiť to trápne ticho a zlomiť napätú situáciu. Uškrnie sa tým svojím zlomyselným úškrnom a znovu si odhryzne. Fajn. Takže zvolil mlčanie. Otočím sa a vojdem naspäť na záchod. Napchám si do gatiek toaleťák a keď vyjdem, tak len zhrabnem svoju peňaženku a kľúče. Jedinou výhodou, toho, že sa rozhodol zaryto mlčať je, že sa ma nespýta kam idem. Aj keď je to zrejme viac ako jasné, keďže v ruke držím peňaženku. Čo ma šokuje je, že sa tiež začne obúvať. „Kam sa chystáš?“ Opýtam sa a zadívam sa na neho. Nič nepovie, len si tiež vezme kľúče zo skrinky. Zadíva sa na mňa a oprie sa o ňu. Prekrútim očami a vyjdem von. Vyjde hneď za mnou a mňa naplní zlý pocit. Rýchlo zbehnem schodmi a on sa zdrží zamykaním bytu. No o chvíľu ma dobehne. Kráča za mnou a ja sa snažím dýchať normálne. Konečne sa dostavíme ku obchodu. Vletím dnu a snažím sa ho zbaviť. Odrazu sú moje prosby vyslišané a ku nemu sa prihovorí nejakí chlapík. Usmejem sa a upaľujem ku oddeleniu s drogériou. Zabočím a zhrabnem jeden balík vložiek. Potom upaľujem u pokladni, kde nikto nestojí. Rýchlo zaplatí a vypýtam si tašku. Zabalím och do nej a ponáhľam sa domov. Obzriem sa za seba a uvidím Lucasa ako vychádza z obchodu. Prekrútim očami a ešte zrýchlim krok. Dôjdem domov skôr ako on, ale to bude tým, že on zvoľnil tempo chôdze. Vletím na záchod a spokojne vydýchnem. Vyjdem von a poteší ma aj to, že bolesť aspoň trochu ustúpila. V obývačke sa na gauči zabalím do deky a Lucas až teraz dôjde dnu. Oprie sa o dvere obývačky a zadíva sa na mňa. Pozriem sa na neho a usmejem sa. Jemne sa zamračí a ja radšej odvrátim zrak. To ticho ma doslova ničí. Posadí sa vedľa mňa a chytí ma za ruku. Pozriem sa na neho a on nahodí spýtavý pohľad. „Prečo mi to nechceš povedať?“ Opýta sa smutne. Povzdychnem si. „Pretože je to trápne.“ Poviem a on prekrúti očami. „A keď ti poviem, že som nadržaný, tak to nie je trápne?“ Opýta sa zvláštnym tónom hlasu. „A si?“ Opýtam sa zhrozene. „Práve v tejto chvíli som naštvaný.“ Povie a ja sklopím zrak na naše prepletené prsty. „Nie je to nič vážne. Naozaj. Som v pohode.“ Lucas vydýchne a pustí moju ruku. Odsadne si a pustí telku. Dívam sa na neho, no on ma ignoruje. „Lucas.“ Ozvem sa po chvíli, no ním ani nehne. „Fajn. Mám krámy, si spokojný?“ Vyšteknem. On sa na mňa pozrie a mykne mu kútikmi úst. Prekrútim očami a hodím po ňom svoju deku. Postavím sa a odpochodujem do hosťovskej izby. Tam sa zavriem a zababuším sa do periny. Asi o polhodinu za mnou príde Lucas. Tvárim sa, že spím. Posadí sa vedľa mňa a no nič iné nespraví. Iba tam sedí a ja umieram túžbou otvoriť oči. „Viem, že nespíš.“ Povie napokon a mnou mykne. Otvorím oči. Zistím, že len sedí a zíza na stenu. Pretočím sa aj s perinou na druhú stranu postele. „Ale no tak.“ Zasmeje sa a o chvíľu leží pri mne. Objíme ma a pobozká na líce. „Nemala by si sa cítiť trápne ani pri takýchto veciach.“ Zašepká a rukami vojde pod perinu. Položí svoje dlane na moje brucho a začne ma hladiť. „Ale cítim a ty si tomu veľmi nepomohol.“ Odvrknem a on sa trochu zasmeje. „Hej.“ Súhlasí. „Ale teraz ti chcem pomôcť.“ Uvedomím si jeho blízkosť a aj to, že si jeho blízkosť užívam. Že sa cítim možno až priveľmi dobre v jeho objatí. „Mávaš silné bolesti?“ Opýta sa. „Väčšinou.“ Odpoviem. Nedokážem si pomôcť, ale nechcem sa s ním o tom baviť. „A teraz?“ Opýta sa znovu. „Teraz moje zmysli otupuješ ty, takže nie.“ Znovu sa zasmeje. „To som viac ako len rád.“ Zavrní mi do ucha. Odrazu sa postaví a odíde z izby. Počujem len jeho kroky po byte a potom sa vráti. „Poď.“ Povie. Ja sa vyhrabem z periny a následne aj z postele. Vojdeme do obývačky a ja si všimnem čaj položený na stolíku. „Posaď sa.“ Povie s úsmevom. Posadím sa a on mi podá čaj. „Vieš o tom, že by som si ho zobrala aj sama?“ Opýtam sa pobavene. „Nekaz mi to.“ Zamračí sa a ja sa uškrniem. „Tuším si to užívaš.“ Odpijem si z čaju a položím ho naspäť na stôl. „Potrebuješ niečo?“ Opýta sa a posadí sa vedľa mňa. Pokrútim hlavou a pritúlim sa ku nemu. „Nechcem, aby to vyznelo inak než to myslím, ale som celkom rád, že sa o teba budem môcť takto starať každý mesiac.“ Prekrútim očami. „Viem, že to myslíš dobre, ale už prosím ťa nič také nehovor. Ešte nevieš, aké je to so mnou peklo.“ Poviem chladne a on sa zasmeje. „Ja to myslím vážne.“ Poviem výstražne a pozriem sa na neho. „Ľúbim ťa.“ Povie a ja sa usmejem. „Aj ja teba.“ Nahne sa ku mne a sladko ma pobozká. 

Prosím prečítať poznámku! :) Takže začnem s tým, že som toto písala včera v noci a teraz sa mi absolútne nechcelo opravovať chyby takže sa ospravdelňujem ak tam nejaké boli }ur4tie tam boli :D) :) A písala som to včera v noci preto, lebo mi jedna čitateľka vnukla nápad a týmto chcem aj poďakovať :3 dobre a teraz k veci. Premýšľala som nad tým koncom-nekoncom a napadlo mi, že by som toto ukončila a vytvorila by som akože novú story, pokračovanie tejto story. Takže ten kto by nechcel čítať ďalej, by proste prestal a bol by spokojný s koncom ale ten, kto by chcel čítať ďalej, tak by proste čítal. A tiež mi napadlo, že to pokračovanie by som písala z pohľadu Lucasa. Takže chcem vaše reakcie!!! :) ďakujem vopred :) a ako vždy, dúfam že sa aj dnešná časť páčila! :)) Ľúbim vás!!! <3