Frozen heart

5. Part

Keď som odchádzala do školy otec ešte stále spal v nezmenej polohe. Vyšla som z domu a to čo som uvidela ma prekvapilo. Miesto Joshovho BMW tam stála čierna audina. Prekrútila som očami a pristúpila som k autu. „Čo tu robíš?“ Spýtala som sa a pozrela, či vedľa nesedí Marcy. „Som tu sám. A stále nechcem mať na svedomí tvoju stratu panenstva.“ Zasmeje sa. „A prečo si inak myslíš, že som panna?“ Vložím ruky v bok a nakloním hlavu do boku tak ako to zvykne robiť on. „Kričí to z teba.“ Mykne plecom. „Tak sadaj.“ Pokrútim hlavou. „Má prísť Josh.“ Zarazene sa na mňa pozrie. „No dobre. Kde je?“ Opýta sa a obzrie sa. „On mešká stále.“ Mávnem rukou. V tom mi zacinká mobil.

Už som na ceste. O:) –Josh

Usmejem sa a ukážem Lucasovi mobil. Zamračí sa, no ja si to nevšímam. „Tak fajn a vezme ťa aj domov?“ Zamyslím sa. „Neviem. Dúfam, že áno.“ V tom mu zazvoní telefón. „Čo je?! ... To fakt? ... To si zo mňa robíš kurva srandu ... Okej ... Dík za info.“ Zloží a nadšene sa na mňa zadíva. „Ehm. Čo je?“ Opýtam sa ho. „Zabasli Lea za nelegálny predaj alkoholu. Tvoj zákaz vychádzania sa ruší princezná.“ Začervenám sa a vnútro sa mi naplní skvelým pocitom. S úľavou vydýchnem. „Okej tak ja padám než sa tu zjaví tvoj veľký brat.“ Žmurkne na mňa a ja sa zamračím. „Si idiot.“ Pokrútim hlavou a on sa zasmeje. „Ani ja ťa nemám rád.“ To už vyťahuje okno a dupne na plyn. Hneď na to prichádza Josh aj s jeho potencionálnou priateľkou.

„Nevieš čo je s Lucasom?“ Spýta sa ma Marcy. Pokrútim hlavou. „Teraz ráno za mnou bol, že chce rýchlovku. Chápeš? Normálne ma stiahol na školské záchody a tam ma...“ „Stačí!“ Vykríknem. „Naozaj nemám chuť počuť čo s tebou robil Marcy.“ Prikývne a zamyslí sa. „Len nechápem čo to do neho vošlo.“ Zasmejem sa. „A nie si rada?“ Mykne plecami. „Aj hej.“ Zasmeje sa pre zmenu ona a následne odkráča ku svojej lavici.

„Dobrý deň pani Waltová.“ S úsmevom pozdravím učiteľku škôlky. „Oh, ahoj Michelle. Ako sa máš?“ Úsmev mi opätuje. „Ďakujem je to fajn.“ Poviem otrepanú frázu a prechádzam ku knižnici. „Tak čo si dnes prečítame?“ Zvolám na celú triedu a všetci sa u mne nahrnú. Začnú sa prekrikovať jeden cez druhého. Všimnem si malého blonďavého chlapčeka ako len s rozžiarenými očkami na mňa hľadí a jediný je ticho. „Ako sa voláš?“ Pýtam sa ho. „Tobias.“ Odpovie mi. „Takže Tobiasko vyberie, čo budeme dnes čítať.“ Tobias podíde ku knižnici a zahľadí sa smerom hore. „Červenú čiapočku.“ Povie napokon a ukáže prstom na danú knihu. S úsmevom ju beriem a sadnem sa na pripravenú stoličku. Deti si okolo mňa posadajú a Tobias sa mi vyštverá na kolená. Pohladím ho po vláskoch a nadýchnem sa, že začnem čítať. V tom sa rozrazia dvere. „Tobias Motgomery ide domov.“ Povie mne známy hlas. Chlapček na mne sa pomrví a zoskočí mi dole z kolien. „Lucas ale dnes nám Michelle číta rozprávku.“ Povie smutne a Lucasov pohľad padne na mňa. Zamračí sa ale tvári sa akoby ma nepoznal. „Nie Toby. Musíme ísť domov.“ Pokrúti hlavou. Toby ku nemu podíde a Lucas si ku nemu kľakne. Toby mu niečo pošepká a Lucas sa na mňa zahľadí. Napokon svoj pohľad vráti na Tobyho a prekrúti očami. Napokon prikývne a Toby sa ku mne nadšene rozbehne. Znovu sa mi vyštverá na kolená. „Môžeš čítať. Ale rýchlo lebo sa Lucas nahnevá.“ Povie vážne no iskričky mu z očí nemiznú.

„Michelle?“ Pohľad sklopím na Tobyho, ktorý mi podáva svoju bundu. Usmejem sa na neho a bundu mu vezmem z rúk. „Lucas sa hnevá.“ Povie a pozrie sa niekam za mňa. Ja ho oblečiem do bundičky a zapnem mu zips až po krk. „Bude na mňa kričať. Nemám rád keď kričí.“ Pokrúti hlavou na dôkaz, toho, že to nemá rád. „Ty Lucasa poznáš?“ Zahľadí sa mi do očí. Až teraz si všimnem, že ich má presne také isté ako Lucas. Prikývnem hlavou. „A tiež už ideš domov?“ Znovu prikývnem. „Tak poď s nami. Aspoň na mňa nebude kričať.“ Usmeje sa. „Nie Toby. Nemôžem ísť s vami.“ Pokrútim hlavou. „Prečo nie?“ Spýta sa sklamane. „Pretože už tak sa ponáhľate domov.“ Zasmejem sa a postavím sa. „Tak už bež.“ Prikývne a pobehne za Lucasom. Lucas na mňa vrhne nahnevaný pohľad no potom ho len chytí za ruku a kráča preč. „Dovidenia pani Waltová.“ Pozdravím sa a idem preč aj ja. Vyjdem z budovy a ovanie ma nepríjemne chladný vzduch. Pritiahnem si kabát bližšie k telu a vykročím domov. „Michelle!“ Prudko sa otočím za hlasom a uvidím Lucasa ako stojí pri aute. Obzriem sa no napokon idem u nemu. „Nastúp.“ Povie rázne. „Ale ja to nemám ďaleko.“ Poviem a odstúpim od neho. „Tak za prvé viem veľmi dobre kde bývaš a máš to riadne ďaleko. A za druhé Tobias mi píli uši tak sakra nastúp do toho debilného auta.“ Je vidieť, že sa kvôli Tobymu ovláda s nadávkami. Poslušne nastúpim a pozdravím Tobyho, ktorý je celý bez seba. Lucas nastúpi na druhú stranu a nezabudne poriadne tresnúť dverami. „Tak sa rozprávajte.“ Zasmeje sa Toby. „Tobias buď sakra ticho. A ešte raz budeš takto vymýšľať tak pôjdeš domov sám a pešo!“ Zvýši na neho hlas. Obzriem sa a uvidím Tobymu slzy v očiach. „Nekrič na neho, veď je to dieťa.“ Lucas na mňa nahnevane pozrie. „Nestaraj sa do toho. Budem si kričať koľko chcem a na koho chcem!“ Zvýši hlas aj na mňa. „No tak prr. Na mňa si hlas nezvyšuj.“ Poviem pokojne a to ho zrejme ešte viac naštve. „Michelle buď kurva ticho alebo si ihneď vystúp.“ Povie hrozivo potichu. „Fajn! Zastav.“ Poviem a on sa na mňa šokovane pozrie. Pokrúti hlavou a ďalej sa venuje šoférovaniu. „Lucas zastav to auto!“ Mykne mu kútikmi úst a viac pridá. „Lucas!“ Zvýsknem keď veľkou rýchlosťou minieme náš dom. Toby sa začne smiať a Lucas sa tiež usmieva. Ja s hrôzou hľadím a dúfam, že túto hrozivú jazdu prežijem. Nakoniec zastaneme živí a zdraví pred obrovským domom. „Kde sme?“ Opýtam sa zadýchane a Lucas na mňa vrhne pobavený pohľad. „Zas si nervózna.“ Šepne a nakloní hlavu do boku. „Sme u nás doma.“ Povie hrdo Toby a ja sa na neho zdesene zahľadím. „Počkaj tu.“ Povie Lucas a usmeje sa. Potom vystúpi a otvorí zadné dvere. Odopne Tobymu pás a následne ho berie na ruky. Kráčajú až u domu kde Lucas zazvoní a o niečom za zhovára s Tobym. Otvorí nejaká žena v čiero-bielom oblečení. Zrejme nejaká slúžka alebo také niečo. Toby mi ešte zakýva a stratí sa v dome. Lucas s úsmevom na perách kráča naspäť ku autu. „Chceš ma zabiť?“ Opýtam sa ho hneď ako nasadne. „Niekedy.“ Mykne plecom a ja pohoršene pokrútim hlavou. „Kam to bude?“ Opýta sa. „Domov. Prosím.“ Poviem potichu a zahľadím sa na ten dom. Asi je z bohatšej vrstvy. „Nie som snob.“ Prehovorí a tým ma vytrhne zo zamyslenia. „Nič som nepovedala.“ Pokrúti hlavou. „Ale myslela si si to. A aj myslíš.“ Povie vyčítavo. „Nie som snob.“ Zopakuje. „Tak prečo sa vozíš na takomto aute?“ Prekvapene sa na mňa pozrie. „Kúpil som si ho sám. Páči sa mi audi.“ Odpovie pokojne. „Sám? A za aké peniaze?“ Mlčí. „Dali ti na neho mamička s oteckom, že?“ Znovu mlčí a tým mi to potvrdzuje. „Michelle ja nie som snob. Som debil, idiot, kokot. Všetko len nie snob.“ Povie vážne. Pozriem sa na neho a vidím ako sa usmeje. „Už po druhýkrát si so mnou v jednom aute.“ Povie a vysvetlí mi tým jeho úsmev. „Takto pred týždňom som šiel domov totálne nasratý a celý špinavý od kávy.“ Povie a ja sa zasmejem. „A Tobias stále len básnil o tebe.“ Dodá po chvíli a pozrie sa na mňa. Znovu som pristihnutá ako na neho hľadím. Sčerveniem a odvrátim pohľad. On prudko vydýchne a ja nechápem prečo. „Čo je?“ Opýtam sa. „Nič.“ Odvrkne. „Nie si nejaký náladový?“ Opýtam sa ho a on len mykne plecom. „A ty na mňa zase pozeráš.“ Znovu cítim ako mi horia líca. Ach, ako ho ja neznášam. Pretočím očami a zapozerám sa von oknom. „Si si istý, že ma vezieš domov? Lebo ak nie nepraj si ma.“ Dopoviem a z jeho úst sa vyderie smiech. „A čo mi spravíš?“ „To ešte neviem.“ Pobavene sa na mňa pozrie. „Udrieš ma? Už sa trasiem.“ Stále sa neprestáva smiať a auto spomaľuje. Nakoniec uvidím svoj dom. „Vďaka.“ Poviem a uvedomím si, že meškám už viac ako hodinu. Sakra. Znovu ma zmláti. „Čo si taká skleslá?“ Pokrútim hlavou. „Nie som.“ Odpoviem a pousmejem sa. „Neklam. V tebe vie človek čítať ako v otvorenej knihe.“ Uškrnie sa. „Čo ťa nebodaj zaujímam?“ Zaútočím iným smerom aby som sa s ním o tom nemusela baviť. „Ty? Nikdy.“ Povie posmešne. „Dobrú noc princezná.“ Povie a žmurkne Ja sa len zasmejem a pokrútim hlavou. „Neznášam ťa.“ Ironicky sa usmeje. „Nápodobne.“ Otvorím dvere na aute a vyleziem von.

„Michelle?! Čo si zasa stvárala?“ Spýta sa ma zdesene Josh, keď ma uvidí. Prišla som o hodinu a pol neskôr domov. Pretočím očami a rozmýšľam čo mu poviem. „Ále. Keď som šla zo škôlky potkla som sa na vlastných nohách. Veď to poznáš.“ Myknem plecom. „Ty moja nešika.“ Povie a vezme ma do svojho hrejivého objatia. Odtiahneme sa a v tom ma zbadá Alex. „Michelle!“ Zvýskne. „Len som sa potkla. Nie je to nič vážne. Usmejem sa na ňu a hneď na to ma objíma ona. Keď si spomeniem na včerajší večer strasie ma. Prišla som domov a otec sedel na gauči s vodkou v ruke. Druhú prázdnu mal položenú vedľa seba. No, začal na mňa vrieskať kde som bola a ako si musel ísť sám pre druhú vodku. Potom to už išlo samo. Strelil mi asi štyri facky a dvakrát mi kopol do brucha. Bolo to desné. „Zem volá Michelle.“ Zamáva mi pred tvárou Josh. „Hm?“ Prekrúti očami a zadíva sa na tabuľu. „Učila si sa na ten test?“ Len prikývnem a Josh sa doširoka usmeje. „Super lebo ja nie.“

So, new part :D Dúfam, že sa vám to páči :) ak áno tak to kľudne posuňte kamarátom-čitateľom :D votujetea komentujte! :) Kajush