Frozen heart

44. Part

Mama s Chipom si niekam vyrazili a tak zostávam znovu sama doma. Lucas je v práci a Josh s Alex sú niekde v horách. Preto ma prekvapí, keď započujem zvonček. Vyskočím na nohy a podídem ku dverám. Otvorím ich a človek pred nimi sa na mňa vrhne. „Tak si mi chýbala!!“ Zvýskne Laurenin hlas a ja sa začnem smiať. „Preboha Lau! Čo tu robíš? A prečo si mi nedala vedieť?“ Opýtam sa. „Tak za prvé som si prišla vynadať. Ani raz si mi nezavolala.“ Povie a oduje spodnú peru. „A za druhé, kedy si mi chcela oznámiť, že chodíš s Lucasom?!“ Zvýskne a šťastne sa na mňa usmeje. „Poď dnu.“ Pozvem ju a o chvíľu na to jej všetko vyrozprávam. „Ach Michelle, ani nevieš aká som šťastná.“ Povie zasnene. „A ako si sa to vlastne dozvedela?“ Opýtam sa. „Oh, Lucas sa mi unúval zavolať. Vraj ťa mám presvedčiť, že bývanie s ním je super.“ Povie so smiechom. „Totižto raz sme spolu bývali, pretože si nevybavil hotel a nemal kam ísť. Ver mi, je to strašné prasa. Ak ti mám poradiť, rozhodne ho odmietni. Kým to nebude nutné, teda po svadbe. Potom ho pekne priučíš poriadku.“ Chýbalo mi to jej kecanie bez zastavenia. „A kľudne mu povedz, čo som ti povedala. Nemôže to vyvrátiť.“ Zasmeje sa a obzrie sa. „Máš to tu útulné.“ Povie s úsmevom. „To je mamina práca.“ Usmejem sa. „Kým tu nebývala, veľmi som to nazývať domovom nemohla.“ Smutne sa na mňa pozrie. Zo všetkým som sa jej zverila. „A čo ty? Ty si si dúfam nevybavovala hotel, lebo ak áno, tak to ihneď zruš. Máme hosťovskú izbu.“ Usmejem sa. „Vlastne som tak trochu dúfala, že ju máte.“ Zasmeje sa. „Ďakujem.“ Objíme ma a potom kecáme už len o banalitách.

„Neverím, že si jej to povedala.“ Povie Lucas a zamračí sa na Lau. „Čo? Je to pravda.“ Odvrkne a vyplazí mu jazyk. Lucas pokrúti hlavou a potom sa na mňa pozrie. Ja sa len slabo pousmejem a sklopím pohľad. Ešte som sa nerozhodla. Naozaj netuším čo mám urobiť. Bojím sa toho že sa začneme hádať, lebo spolu budeme tráviť až príliš veľa času. Ale zároveň s ním chcem tráviť príliš veľa času. Je to priam desivé. Stále na sebe cítim jeho pohľad a Lau znovu niečo rozpráva. Zapozerám sa na ňu a tvárim sa, že ju počúvam. Začne sa smiať a tak sa zasmeje aj ja. Stále na sebe cítim Lucasov pohľad, ale nemienim ho opätovať. „Lucas, necháš nás chvíľu samé?“ Dostane sa mi do uší. Zdesene sa zadívam na Lau. Potom pozriem na Lucasa a ten pomaly vstane. „Jasné.“ Povie potichu a odkráča ku baru. Hľadím na neho, kým si nesadne a niečo si neobjedná. Potom ma Lau chytí za ruku a veľavýznamne na mňa pozrie. Zadívam sa do jej veľkých očí a snažím sa zistiť, čo odo mňa chce. „Michelle, nechcem vyznieť hrubo, ale prečo ho tak trápiš?“ Opýta sa. „Trápim?“ Zostanem šokovaná. „Trápiš.“ Prikývne. „Priam prahne po tvojej odpovedi. Tak to buď prím alebo odmietni.“ Povie a slabo sa usmeje. „Mám strach, Lau. Bojím sa toho.“ Ona sa len zasmeje. „A čoho?“ Opýta sa pobavene. „Že sa začneme hádať.“ Poviem jednoducho. „Ale no tak. A ak ťa o pár rokov požiada o ruku? Ak sa vezmete? Budeme spolu musieť bývať. No tak. Stále môžeš odísť na pár dní za mnou do Paríža, alebo ku tvojej mame.“ Usmeje sa. „Takže vravíš, že sa ku nemu mám nasťahovať?“ Opýtam sa a ona sa usmeje. „V podstate áno.“ Zhlboka sa nadýchnem a znovu sa na neho pozriem. Práve okolo neho ide nejaká baba s príliš krátkou sukňou a príliš veľkým výstrihom. Položí ruku na jeho plece a hneď na to si ku nemu prisadne. Uvidím jej žiarivý úsmev, no na Lucasovu tvár nevidím. Chvíľu ich pozorujem a začne to vo mne vrieť. Naozaj sa s ňou rozpráva? Pozriem sa na Lau a zistím, že aj on na nich hľadí. Zaregistruje môj pohľad a jemne pokrčí plecami. Znovu sa na nich pozriem a keď uvidím, ako je ku nemu sklonená a niečo mu šepká do ucha, tak to vo mne vybuchne. „Hneď som späť.“ Poviem a postavím sa. Podídem ku nim práve keď sa tá baba od neho odtiahne, lačne sa na neho zahľadí a zahryzne si do spodnej pery. „Ehm.“ Odkašlem si a ona sa na mňa pozrie. Lucas sa otočí a doširoka sa usmeje. „Áno?“ Ozve sa tá baba a ja sa na ňu škaredo zadívam. „Oh, ja nič. Mňa si nevšímaj.“ Usmejem sa. „Lebo ani ja si teba všímať nebudem. Mimochodom, vytŕča ti bradavka.“ Poviem prvú blbosť, ktorá mi napadne. Lucas sa ihneď postaví a prepletie si so mnou prsty. Uvidím Lau hádzať bankovku na stôl a zhrabnúť svoju kabelku. Vyjdeme von a ihneď sa pustím Lucasa. Ten má na tvári stále úsmev. „Čo to malo znamenať?“ Opýtam sa a zamračím sa na neho. „Vidíme sa u teba doma.“ Šepne mi Lau a pohladí ma. Lucasa pobozká na líce a odíde preč. „Čo malo znamenať čo?“ Opýta sa. „Tá baba.“ Poviem. „Ja neviem. Ja som ju tam nevolal.“ Mykne plecami. „Prečo si sa s ňou rozprával?“ Opýtam sa. „Vlastne som sa s ňou nerozprával.“ Povie. Znovu sa usmeje. „Ale páči sa mi tvoja reakcia. Si roztomilá, keď žiarliš.“ Povie a pohladí ma po líci. „Ja nežiarlim. Ja sa na teba hnevám.“ Poviem ďalšiu blbosť. Samozrejme, že žiarlim. Len sa uškrnie a pobozká ma. Jednou rukou mi zájde do vlasov a druhou ma chytí za pás. Zaklincuje ma tak, že sa nedokážem odtiahnuť. Zahryzne sa do mojej spodnej pery a odtiahne sa. „Ešte sa hneváš?“ Opýta sa. „Áno.“ Odvrknem, ale obaja vieme, že to nie je pravda. „Som len tvoj, to vieš, však?“ Opýta sa a ja s úsmevom prikývnem. „A ty zas moja.“ Znovu ma chytí za ruku a prepletie si so mnou prsty. „Naozaj jej vytŕčala bradavka?“ Opýta sa, keď sa pohneme. „Nie.“ Zasmejem sa a opriem si hlavu o jeho plece.