Frozen heart

25. Part

„Ja viem, že je to veľmi bolestivé, slečna Snowová, ale skúste to.“ Povie mi policajt, ja sa zhlboka nadýchnem a prikývnem. Všetko mu napokon vyrozprávam. Stále ma strasie pri pomyslení na to. A to je tomu už týždeň.  Konečne ma pustia domov. Otec na mňa už vonku pred policajnou stanicou čaká. Keď ma uvidí, vezme ma do objatia. Znovu je ku mne milý, no ja mu už neverím. Znovu sa zmení a bude hrozný. Nasilu sa od neho odtiahnem a nasadnem si do auta. Celú cestu domov nič nepoviem. On do mňa hučí zas to isté. Ako mu je to ľúto a že by najradšej toho debila zabil. Ja sa to snažím nepočúvať a už chcem prísť domov. Zaľahnúť do postele a prespať ďalší deň. Konečne dorazíme domov a ja vyletím z auta. Zbadám pred dverami Lucasa. Super. Načo tu je? „Ahoj.“ Pozdraví ma no ja ho ignorujem. „Eh, tak ako to šlo?“ Opýta sa a ja ho vpustím dnu. Zamierim rovno do mojej izby a on je hneď za mnou. „Ako to asi tak mohlo ísť?“ Opýtam sa ho ja a on sa na mňa smutne pozrie. „Prepáč. Blbá otázka.“ Uzná a ja sa posadím na posteľ. On zavrie dvere na izbe a posadí sa ku mne. Objíme ma jednou rukou a pritlačí k sebe. „Prepáč.“ Zopakuje znovu. Napokon ako vždy podvolím a pritúlim sa ku nemu. Bože ako ho ja milujem. To snáď ani nie je možné. „A čo tvoj otec?“ Opýta sa a ja sa odtiahnem. „Je fajn. Zatiaľ.“ Poviem a zadívam sa na neho. „Ak by na teba znovu zdvihol ruku, povieš mi to však?“ Opýta sa šeptom a ja prikývnem. „Nebavme sa o tom.“ Poviem a pre zmenu prikývne on. Znovu si ma k sebe pritiahne. Pobozká ma do vlasov a ja spokojne zavriem oči. „Ďakujem.“ Poviem. „A začo?“ Opýta sa pobavene. „Že si tu so mnou.“ Odpoviem a on sa zasmeje. „Od toho sú predsa kamaráti.“ Povie a ja sa usmejem. Kamaráti. Aspoň niečo. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Ozve sa. „Už si to spravil.“ Poviem pobavene a on sa zasmeje. „Pýtaj sa.“ Nadýchne sa. „Ak nechceš odpovedať tak nemusíš. Ja len, eh, ako to je s tvojou mamou?“ Položí otázku a mňa zamrazí. „Prečo sa pýtaš?“ Odtiahnem sa od neho a pozriem sa mu do očí. „Len som zvedavý. Zabudni, že som sa ťa to pýtal.“ Pokrúti hlavou a usmeje sa. „Čo dnes plánuješ? Zájdeme niekam?“ Opýta sa s úsmevom. „Netuším kde je.“ Poviem a sklopím zrak. „Ušla aj s jej priateľom. Mňa nechala tu s otcom.“ Vydýchnem a cítim slzy. Nechcem znovu plakať. Nie. Už nie. No neudržím to. Spomienka na to ako mama ušla je až príliš bolestivá. Zdvihnem pohľad na Lucasa a ten sa tvári neurčito. „Prepáč.“ Šepne a objíme ma. „V poslednej dobe to hovoríš nejak často.“ Poviem s úsmevom a on sa zasmeje. „Keď ti tak často ubližujem.“ Odtiahnem sa a zotriem si slzy. Vojdem do kúpeľne a opláchnem si tvár studenou vodou. Utriem sa a pozriem sa do zrkadla. „Si v pohode?“ Ozve sa odo dverí. Pozriem sa na Lucasa a jemne prikývnem. „Tak poď. Zájdeme si na neskorý obed.“ Povie s úsmevom a nastaví ruku. „Skôr na skorú večeru.“ Poviem a vložím moju ruku do tej jeho.

„Dobre teraz ja.“ Zasmejem sa. „Čo by si robil, ak by som ti povedala, že ťa milujem?“ Položím otázku a zadívam sa na neho. „No, predýchaval by som to dosť ťažko. Už keď si mi povedala, že ma máš rada tak som to niesol celkom ťažko.“ Povie so smiechom a ja sa tiež zasmejem. „Naozaj si to neviem predstaviť.“ Povie a pokrúti hlavou. V tej chvíli si sľúbim, že mu to nikdy nepoviem. Nikdy mu nepriznám, že ho milujem. „Okej. Si na rade.“ Prikývne a zamyslí sa. „Ľúbiš ma?“ Opýta sa s úškrnom. Ja sa zasmejem a pokrútim hlavou. „Nie. Neľúbim.“ Poviem a viem, že na mne nie je vidieť, že klamem. Keďže to s časti pravdou je. Ja ho neľúbim, ja ho milujem. Možno až príliš. Díva sa mi do očí a pravdepodobne stále zisťuje, či klamem alebo nie. Napokon sklopí pohľad a odpije si z vína. „Dáte si ešte niečo?“ Opýta sa nás čašník. Celkom pekný a mladý čašník. „Nie. Zaplatím.“ Odpovie Lucas a on sa na nás usmeje. Odíde a ja sa na Lucasa zadívam. On nie je len pekný, on je priam dokonalý. Taký poloboh. A môj kamarát. Povzdychnem si a sklopím pohľad. Zadívam sa na moje zapletené prsty a čakám, kedy príde čašník aj s účtom.