Frozen heart

52. Part

Ráno sa zobudím celkom skoro a Lucas ešte spí. Včera som očividne zaspala skôr, ako sa on vrátil. Vyhrabem sa z postele, rýchlo sa osprchujem a dám si nejaké raňajky. To už je hore aj Lucas a s úsmevom vojde do kuchyne. Ja sa zhrozím z jeho modriny na ľavom líci. Ihneď mi napadne, že môj otec je pravák, čiže by sedelo, ak by mu vrazil. „Kde si bol včera?“ Opýtam sa a všimnem si aj jeho rany na hánkach prstov. Pozrie sa na mňa a mykne plecom. „Prečo ťa to zaujíma?“ Opýta sa a tvári sa, akoby bolo všetko úplne v poriadku. „Lucas, ja nie som slepá.“ On sa na mňa pozrie. „Kde si bol?“ Opýtam sa znovu a on zostane ticho. „Bol si za mojím otcom?“ Opýtam sa a zadívam sa mu do očí. Len si odpije z čaju a udržiava so mnou očný kontakt. Ibaže nasadil svoju nepreniknuteľnú masku. A hoci to nedokážem vyčítať z jeho tváre, dokážem to z jeho správania. „Sľúbil si mi, že za ním nepôjdeš!“ Skríknem. Povzdychne si. „Ja viem, ale nemohol som to nechať len tak.“ Pristúpi ku mne, no ja sa odtiahnem. „Naozaj? Vyriešil si to násilím, čo?“ Poviem posmešne. „Sama si mu chcela vraziť.“ Povie a začudovane sa na mňa zadíva. „A ak by som to spravila, bola by to najväčšia chyba môjho života! Ľutovala by som to viac, ako čokoľvek na svete! Nenávidím násilie, Lucas, a ty to veľmi dobre vieš! Lenže ty si nedáš povedať, a aj tak ideš zbiť môjho otca, ktorý len tak mimochodom, oproti tebe nemá žiadnu šancu.“ Vykričím mu a on zostane zarazene stáť na mieste. „Michelle ja...“ Pokrútim hlavou. „Nič nevrav. Len to zhoršíš.“ Poviem a prejdem do obývačky. Vytiahnem si nejakú väčšiu tašku a začnem do nej hádzať nejaké oblečenie. „Nie, no tak Michelle.“ Zabuchne skriňu a zadíva sa mi do očí. „Nemôžem povedať, že mi to je ľúto, pretože som rád, že som to urobil. Ale nechcel som tým ublížiť tebe.“ Pohladí ma po líci. „Nechaj ma.“ Odstrčím ho. „Ty to nechápeš, však?“ Pozriem sa na neho. Pokrúti hlavou a bezmocne sa na mňa zadíva. „Prečo by som mala byť s niekým, kto bez mihnutia oka zbije slabšieho človeka? A čo ak by sme spolu mali deti? Celý čas by som tŕpla, či ich nezačneš biť.“ Poviem a jemu sa rozšíria zreničky. „Ja nie som ako on. Nie som a nikdy nebudem. Ublížil som mu, pretože on ublížil tebe. A omnoho horšie. Michelle, prosím, neopúšťaj ma. Nesmieš ma opustiť.“ Odrazu je pri mne a objíme ma. „Prosím.“ Šepne a hlas sa mu zlomí. Odstrčím ho od seba. „Lucas, neopúšťam ťa, jasné? Len...potrebujem pauzu. Pár dní.“ Poviem rýchlo. Začne krútiť hlavou a chytí ma za obe ruky. Prepletie si so mnou prsty a len sa na mňa díva. „Prosím.“ Šepne znovu. Vyslobodím si ruky a znovu otvorím skriňu. On ju prudko zabuchne a ja sa na neho pozriem. „Neopúšťaj ma.“ Povie potichu. „Neopúšťam ťa!“ Zvýšim hlas. „Tak prečo sa balíš?“ Opýta sa a kopne do tašky. „Pretože potrebujem na chvíľu odstup.“ Nešťastne sa na mňa zadíva a ja viem, že mu ubližujem. „Lucas, prisahám, že ťa neopúšťam. Ver mi. Ja svoje slovo dokážem dodržať.“ Uchechtne sa a odvráti pohľad. Chytím jeho tvár do oboch mojich rúk a zadívam sa mu do očí. „Sľúb mi, že už nebudeš nikdy nikoho biť. Aspoň nie kvôli mne. Nie kvôli tomu, že sa mi niekto prihovorí.“ Len prikývne a zadíva sa mi do očí. Pohladím modrinu na jeho líci a on sa slabo pousmeje. Potom ho objímem a najradšej by som ten moment zastavila naveky. On sa odo mňa odtiahne a zadíva sa mi do očí. „Je mi to ľúto. Nechcel som ťa raniť.“ Slabo sa usmejem a zatlačím rukami na jeho krk, čiže sa musí zohnúť. Potom ho pobozkám a mysľou mi prebehne, že som znovu konala...ako to povedať...hlúpo. Veľmi hlúpo. Zahryzne mi do spodnej pery a vo mne sa opäť prebudia motýliky. Odtiahne sa odo mňa a chytí ma za obe ruky. „Čo budeme robiť?“ Opýta sa a trochu sa pohne dozadu. „Neviem.“ Poviem a zahryznem si do spodnej pery. „Mal by som jeden nápad.“ Povie priam zvodným hlasom. Potiahne ma za ruky a spoločne podídeme ku posteli. Doslova ma na ňu zhodí a potom sa nahne ku mne. Pobozká ma a jeho ruka začne putovať ku mojim nohavičkám... (síce hore warning nebol, ale keďže toto tu nijak neopisujem, myslím, že nie je potrebný :D)

Taká kratučká, ale predsa len je :)) Až teraz, keď som pridávala časť som si všimla, že už máme cez 30 000 čítaní a 2 000 votov!!! No skoro som odpadla!! Wow .. nikdy som si nemyslela, že môj príbeh sa bude niekomu páčiť :O Milujem vás :3 .. a ešte jedna taká správička. Pomaly sa blížime ku môjmu naplánovanému koncu. Ktorý by ale teoreticky nemusel byť, pretože mám ešte zopár nápadov a časom by možno aj prišli ďalšie, ale nechcem z tohto príbehu robiť nejakú telenovelu, takže vás prosím, aby ste sa poriadne zamysleli, že či to mám už ukončiť, alebo pokračovať :) ďakujem a ako vždy, dúfam, že sa časť páčila :)) <3