Frozen heart

60. Part - THE END

„Michelle, zlatíčko, vstávaj." Zobudí ma mamin hlas. Otvorím oči a obrátim sa na chrbát. „Dobré ránko." Pozdraví ma. „Dobré." Poviem zachrípnuto. „Bež sa umyť a potom sa poď najesť, dobre?" Povie milým hlasom a ja prikývnem. Vyhrabem za z perín a vleziem do kúpeľne. Zadívam sa na svoj odraz v zrkadle. Toto rozhodne nie je dievča, ktoré som v zrkadle videla pred týždňom. Toto je niekto cudzí. Niekto, koho ešte len spoznám. No v podstate moja tvár odráža moju náladu a moje pocity. Som celkom bledá, schudnutá, obrovské kruhy pod očami a vlasy mám úplne mastné a strapaté. Tričko na mne doslova visí. Opláchnem si tvár vodou a vyčistím si zuby. Potom si aspoň rozčešem vlasy a dám si ich do drdolu. Zhlboka sa nadýchnem a odvrátim zrak od tej zrúdy v zrkadle. Zídem dolu do kuchyne a na jedálenskom stole uvidím prichystaný tanier s rožkom. Zamračím sa a všimnem si v obývačke mamu s Lucasom. Lucas si ma všimne tiež, no už sa ani nepokúsi o falošný úsmev. Vyzerá unavene, no nemám čas si ho veľmi prezrieť, keďže sa na neho ani len nedokážem dívať. Vojdem do kuchyne a do pohára si nalejem kávu. Odpijem si trochu a hoci mi ani trochu nechutí, aj tak sa rozhodnem ju vypiť. „Michelle, skús niečo zjesť. Pozri, aká si chudá." Vzhliadnem ku mojej mame a myknem plecom. „Zlatko." Povie ustarosteným hlasom. „Nie som hladná." Poviem potichu. Povzdychne si a pokrúti hlavou. „Ja už musím ísť dobre? Ale zajtra znovu prídem." Usmeje sa na mňa. Odpijem si z kávy a dovolím jej dať mi pusu na líce. Potom odíde a ja znovu zostanem sama s Lucasom. „Ako ti je?" Opýta sa Lucas. Znovu len myknem plecom. Pozriem sa na neho. Povzdychne si a sklopí zrak. „Môžeš sa so mnou aspoň normálne rozprávať? Prosím." Znovu sa na mňa pozrie a keď neodpoviem, tak pokrúti hlavou. „Ja už nevládzem, Michelle. Nevládzem." Povie nešťastne. Nadýchnem sa a naberiem dosť síl. „Asi si si nevšimol, prišla som o dieťa." Poviem potichu. „A ja som oň prišiel!" Skríkne a udrie do steny. „Nie si jediná, kto je nešťastný!" Otočí sa a oprie sa o stenu. „Nie si jediná." Šepne a skĺzne sa dolu po stene. Hlavu si zloží na kolená a rukami si ich objíme. Oči sa mi zaplnia slzami a keď započujem jeho tlmený vzlyk, rozplačem sa ešte viac. Toto nezvládnem. Obídem ho a vybehnem po schodoch do spoločnej spálne. Nájdem si kufor a nahádžem doň veci zo skrine. Potom vojdem do mojej terajšej izby a nájdem svoj telefón. Vytočím číslo Lauren a počkám kým zodvihne. „Michelle?" Ozve sa jej bojazlivý hlas. „Máš pre mňa voľné miesto v byte?" Opýtam sa a potlačím vzlyk. „Eh-áno. Áno mám. Prečo? Čo sa deje?" Opýta sa. „Idem za tebou do Paríža." Poviem rozhodne. „A čo Lucas?" Opýta sa. „Potrebujem odstup." Poviem jednoducho a zotriem si zopár sĺz. „Dobre teda. Napíš mi, kedy priletíš." Prikývnem a zložím. Vojdem do Lucasovej kancelárie a na chvíľu sa zastavím. Doslova presiaknuté jeho vôňou. Akoby ma objímal. Pokrútim hlavou a podídem ku jeho počítaču. Zarezervujem si jednu letenku a potom vojdem naspäť do spálne. Zbalím si ešte zopár vecí a zavriem kufor. Vezmem ho a zídem dolu. „Odvezieš ma na letisko?" Opýtam sa Lucasa a on sa na mňa prekvapene pozrie. „Kam?" Opýta sa a postaví sa. „Idem za Lau." Poviem a on prikývne. „Eh-dobre. Fajn." Jeho reakcia ma celkom prekvapí. Zhrabne so skrinky kľúče od auta a oblečie si koženku. Podídem ku nemu a obujem si tenisky. Otvorím dvere a ovanie ma chlad. Obzriem sa po mojom kabátik, no Lucas ho už drží v rukách. Pomôže mi obliecť sa doň a potom vyjdem z domu. Lucas ho zamkne a nasadneme do auta. Keď dorazíme na letisko, tak ja si idem kúpiť letenku a potom sa vrátim ku Lucasovi. Posadím sa vedľa neho na lavičku a prepletiem si svoje prsty. „Pýtaj sa." Vyzvem ho. Zacítim na sebe jeho pohľad. „Prečo?" Opýta sa chrapľavým hlasom. Fajn, budem úprimná. „Pretože potrebujem odstup. A nedokážem zniesť tvoju prítomnosť. Ničí ma to." Poviem s menšou námahou. „Mňa zas ničí tvoja neprítomnosť." Povie a ja sa na neho pozriem. „Ja viem. Prepáč." Odvráti zrak. „Nikdy na mňa neberieš ohľad. Je ti jedno, ako sa cítim ja." Povie vyčítavo. Na to som nemyslela. „Ja-prepáč." Sklopím pohľad. „Na ako dlho?" Opýta sa. „Neviem. Dva-tri týždne." Poviem a už sa viac nechcem dívať od jeho sklamaných očí. „A čo Finn?" Opýta sa ma. „Navštívim ho, keď sa vrátim." Poviem a uvedomím si, že on je jediný dôvod, prečo nechcem odísť. „A čo ja?" Opýta sa po chvíli ticha. „Daj mi čas." Poviem a predsa len sa na neho pozriem. V tom ohlásia môj let a obaja sa postavíme. „Tak sa maj." Poviem a vezmem do ruky môj kufor. „Prečo mám pocit, že toto je tvoje zbohom?" Opýta sa ma. Len sa slabo pousmejem a pohladím ho po líci. Zavrie oči a doslova si vychutnáva ten dotyk. Zložím ruku a otočím sa. Kráčam od neho preč so slzami v očiach a ani sa za ním neobzriem. Pretože to je zbohom, hlupáčik... (to be continued)

Takže moji drahí.. máme tu koniec mojej prvej story (áno, bude pokračovanie!! -takto by som to nikdy neukončila :D) takže očakávam názory a veľmi sa na mňa nehnevajte :D neviem kedy začnem písať to pokračovanie, ale dúfam, že čo najskôr :) sem to pridám ako "ďalšiu časť" s oznamom, že už to vyšlo a bude to ako nová story :) podľa všetkého to nazvem Unfrozen Heart ale ešte som sa úplne nerozhodla :) takže, ďakujem, že ste to so mnou vydržali a dočítali to až dokonca :) ako vždy, ĽÚBIM VÁS!! <3 <3 <3