Frozen heart

11. Part

Prudko vtiahnem vzduch a ostanem na neho zízať. Slzy sa mi začnú tlačiť do očí. No len mlčím. Chrbtom ruky si zotrie slzy a potom sa mi zadíva do očí. „Tak už niečo povedz.“ Povie chrapľavým hlasom. „Hocičo. Vynadaj mi. Nakrič na mňa. Len nemlč.“ Zúfalo na mňa hľadí. „Prosím.“ Zašepká. Ruka mi sama vyletí ku jeho lícu a tvrdo naň dosadne. Hlava sa mu otočí doľava. Zavrie svoje oči a vydýchne. Otočí hlavu naspäť a pozrie sa na mňa. „Len jedna?“ Opýta sa. „Prvá je z lásky.“ Povie potichu. Strelím mu ešte jednu na druhé líce. „Ako môžeš vtipkovať?!“ Vydýchnem. Začnú mi tiecť slzy a jediné čo práve v tejto chvíli potrebujem je objatie. Otočím sa mu chrbtom a hlasno vzlyknem. Ovije okolo mňa ruky a silno si ma pretlačí na svoje telo. Keď sa aspoň trochu ukľudním vyvlečiem sa z jeho náručia a prejdem ku skrini. Nájdem si svoje čierne šaty a odhodím ich na posteľ. Viem, že bezo mňa tam nepôjde ale on tam proste musí ísť. Už len kvôli jeho mame. „Čo to robíš?“ Opýta sa zdesene. „Prezliekam sa.“ Odvrknem mu. Je mi jedno či sa díva alebo nie. Stiahnem zo seba tričko aj legíny a navlečiem si na seba šaty. Pozriem sa na neho a on si práve v tej chvíli olíže jeho spodnú peru. Pretočím nad ním oči a začnem si hľadať v skrini svetrík. Konečne ho nájdem, schmatnem ešte moje čierne topánky na opätku a pozriem sa na neho. „Ideme?“ Opýtam sa ho. „A kam?“ Odpovedá otázkou. „Ku tebe domov navliecť ťa do obleku.“ Odvrknem. „Ja tam nejdem Michelle.“ Pokrúti hlavou. „Ideš. Si to dlžný jemu aj celej tvojej rodine.“ Poviem chladne. „Nenúť ma.“ Zúfalo sa na mňa zahľadí. „Ideme.“ Chytím ho za ruku a potiahnem smerom ku dverám. On rýchlo schmatne svoju mikinu a kabát. Navlečie to na seba a spoločne vychádzame von. Zamknem dom a zhlboka sa nadýchnem.

Zvalím sa na gauč v jeho obrovskom byte. Všade má bordel a jemu to očividne nevadí. Odíde niekam, no o desať minút sa vráti navlečený v čiernom obleku s čiernou košeľou a kravatou. Nič nepovie len zamáva kľúčom od auta vo vzduchu. „Som pripravený.“ Povie napokon zachrípnuto. Pousmejem sa a vstanem. Podídem ku nemu a objímem ho. Chvíľu váha no potom mi objatie vráti. „Radšej by som dostal facku.“ Povie a ja viem, že znovu plače. Odtiahnem sa a pohladím ho po líci. Zotriem mu slzy. „Tak poď.“ Chytím ho za ruku a potiahnem smerom von z jeho bytu.

„Lucas?“ Ozve sa za nami zúfalý hlas. Obaja sa otočíme. „Lucas.“ Vydýchne jeho matka a vrhne sa mu okolo krku. „Neverila som, že prídeš.“ Vzlykne mu do ramena. Pustí mi ruku a objíme svoju mamu. „Mami.“ Vydýchne a pobozká ju do vlasov. Odtiahne sa od nej a vezme jej tvár do rúk. Zotrie jej slzy a pousmeje sa. „Michelle. Zlatíčko.“ Spozoruje ma. Vtiahne si ma do objatia a ja jej ho opätujem. To už tečú slzy aj mne. „Úprimnú sústrasť.“ Šepnem jej a ona znovu vzlykne. Odtiahne sa odo mňa a utrie si slzy do servítky. Venuje mi úsmev. Zotriem si slzy aj ja a stále tomu nedokážem uveriť. Lucas sa rozpráva s nejakým pánom a jeho mama sa tiež s niekým rozpráva a následne objíma. Odkráčam do rohu miestnosti a obzerám sa po ľuďoch. Všimnem si ako sa Lucas rozhliada a niekoho hľadá. Svoj pohľad vráti naspäť na toho pána. Potrasie mu rukou a potľapká po ramene. Potom od neho znovu vzhliadne a rozhliada sa. Pozrie sa mojím smerom a vydá sa ku mne. Naozaj hľadal mňa? Obzriem sa okolo seba no v rohu miestnosti som sama. Keď na neho vzhliadnem, prepaľuje ma pohľadom. Asi naozaj hľadal ma. Len ma schytí za ruku a ťahá ma za sebou. Vojdeme do vedľajšej miestnosti, kde sú poukladané stoličky a vpredu je uložená rakva. Zalapám po dychu a stisnem Lucasovi ruku. Prejde so mnou úplne dopredu a usadí sa. Pozrie sa na mňa a čaká kým si sadnem. „Asi by som mala ísť niekam viac dozadu.“ Zašepkám neisto. Potiahne ma za ruku a ja tvrdo dopadám na stoličku. „Tak nie.“ Poviem. Pustí mi ruku a zhlboka sa nadýchne.